Je tu ďalší diel zaujímavostí z celého sveta, v ktorom sa dozviete, koľko ľudí dokáže hýbať s nosnými dierkami a tiež aj to, kedy získala Čína svoju prvú olympijskú medailu.
,,Je všeobecne známe, že Fíni majú radi saunu. Lenže to nie je úplne pravda. Fíni sú totižto saunovaním úplne posadnutí. Článok uverejnený na stránkach Helsinskej univerzity uvádza, že 88% Fínov chodí do sauny pravidelne, priemerne raz týždenne. Drvivá väčšina sáun je pritom súkromných – Fínsko by sa mohlo pokojne volať „zem tisícok sáun”, je ich tu totižto okolo dvoch miliónov, čo je na túto malú krajinu s necelými šiestimi miliónmi obyvateľov úctyhodné číslo. Fínska sauna pre Fínov rozhodne nie je luxusný tovar, ale skôr rovnako potrebná vec ako napríklad chlieb.“
,,Pred rokom 1913 bolo posielanie zásielok obmedzená služba. Ľudia si posielali rôzne podivné a strelené veci, takže pošta hmotnosť zásielky limitovala na štyri libry (=približne 1,8 kilogramu). Práve v roku 1913 pošta spustila posielanie zásielok nad štyri libry a vtedy sa spustil kolobeh bizarností a podivností.Keď túto službu spustili, ľudia akoby sa zbláznili a začali posielať všetko možné – od rakiev, psov, vajíčok až po ľudí, presnejšie deti. Prvé dieťa takto poslané poštou bol James, ktorého rodičia poslali k babke, ktorá bývala len pár kilometrov od nich. Naozaj nezvyčajná forma dopravy. Podľa poštového úradníka bol plachý a vážil len niečo cez päť kíl. Ľuďom to pripadalo také rozkošné, že sa James stal senzáciou všetkých novinových titulkov. Tie písali, že bábätko celú cestu spokojne prespalo.Túto senzáciu začalo mnoho rodičov nasledovať a o rok nato sa stal populárnym ďalší takýto príbeh. Päťročné dievčatko May Pierstorff bol poslané poštou k babičke vlakom. Vážila 50 libier (=približne 23 kilogramov), čo bola vtedy maximálna váha balíka, ktorú mohli ľudia poslať. Jej príbeh bol námetom pre detskú knižku Mailing May.“
Málo? Tak hor sa na predošlú časť!
