Byť monarchom v histórii nikdy neznamenalo len užívať si plody toho, že ste na samom vrchole spoločenského poriadku. Na kráľov a kráľovné vždy číhalo nebezpečenstvo žiarlivého uzurpátora, ktorý číhal v tieni a bol pripravený podniknúť smrtiace kroky, aby sa chopil moci. Preto niet divu, že mnohí monarchovia skončili ako paranoidní despotovia. Ako ukazuje tento článok, v mnohých prípadoch bola ich paranoja až príliš racionálna.
Kórejská kráľovná Min
Cisárovná Mjongseong, často známa ako kráľovná Min, sa v roku 1866 vydala za Godžonga, 26. kráľa kórejskej línie Čoson. Tejto nešťastnej žene sa podarilo dostať sa na zlú stranu Japoncov, ktorí považovali Kóreu za súčasť svojej sféry. Min sa zrejme postavila proti japonskému vplyvu na svoju krajinu a obrátila sa na Rusov so žiadosťou o pomoc, aby mu čelili.
Min však sotva mohla tušiť, aká krutá bude japonská reakcia na jej uvítanie v cárskom Rusku. Japonskí diplomati v Kórei pripravili sprisahanie s cieľom zabiť cisárovnú. Skoro ráno 8. októbra 1895 Japonci vtrhli do paláca Gyeongbokgung v Soule. Našli si cestu do Mininých komnát a mečom ju rozsekali na smrť. V liste, ktorý bol objavený až v roku 2021, jeden z diplomatov, Kumaiči Horiguči, napísal: „Boli sme ohromení, pretože bol nečakane jednoduchý.“
Portugalský kráľ Carlos I.
Keď portugalský kráľ Ľudovít I. v roku 1889 zomrel, jeho nástupcom sa stal jeho syn Carlos. Nebol to práve najvhodnejší čas na nástup na trón, keďže jeho krajinu trápili rôzne problémy v zahraničných záležitostiach a domáce hospodárske a politické problémy. Situácia v Portugalsku sa natoľko zhoršila, že v roku 1906 sa nespokojné obyvateľstvo vzbúrilo. Carlos sa rozhodol, že najlepším spôsobom, ako sa vysporiadať s povstalcami, budú tvrdé represie.
Na tento účel dal kráľ voľnú ruku presvedčenému konzervatívcovi João Francovi, aby prevzal diktátorské právomoci nad Portugalskom ako predseda vlády. Francovi sa však nepodarilo upokojiť rozhnevané obyvateľstvo a v roku 1908 vypuklo ďalšie povstanie. Počas týchto posledných nepokojov sa Karol a jeho syn a dedič Ľudovít Filip rozhodli, ako sa ukázalo, nerozumne, precestovať Lisabon v otvorenom koči. Atentátnici zastrelili otca a syna.
Jakub I. Škótsky
Jakub sa narodil v roku 1394 a po niekoľkých rokoch života v zajatí v Anglicku bol v roku 1424 korunovaný za škótskeho kráľa. Tento čas vyplnil tým, že sa pripojil k Angličanom v jednej z ich obľúbených činností – v boji proti Francúzom. Po nástupe na škótsky trón sa Jakub pustil do pacifikácie niektorých svojich problematických príbuzných. Dosiahol to tak, že na hrade Stirling odsekol hlavy svojmu strýkovi a niektorým bratrancom.
Tým si sotva získal sympatie ostatných škótskych šľachticov a situácia sa zhoršila, keď Angličania porazili Jakuba na hrade Roxburgh pri škótskych hraniciach. Sprisahanie proti Jakubovi teraz dosiahlo horúčkovitú úroveň. V roku 1437 vpustil kráľov komorník sir Robert Stewart do kráľovskej rezidencie v meste Perth bandu asi 20 vrahov. Kráľ sa pokúsil uniknúť svojim vrahom tak, že zliezol do latríny, ale sprisahanci ho chytili a zabili. Následne Jakubova manželka, kráľovná Johana, zhromaždila podporu a Graham a jeho banda boli chytení. Za zradnú kráľovraždu ich obesili a rozštvrtili.
Taliansky kráľ Umberto I.
Umberto sa stal talianskym kráľom v roku 1878, ale keďže jeho vláda bola čoraz represívnejšia a krajina čelila vážnym hospodárskym problémom, mnohí jeho poddaní sa obrátili proti nemu. Táto nevôľa prerástla do násilia v roku 1898, keď robotníci a roľníci pochodovali na severné mesto Miláno. Umberto reagoval tak, že nariadil armáde, aby nepokoje zastavila. Pri plnení rozkazu vojaci použili ostrú muníciu a stovky ľudí zomreli.
Keď sa o tom dozvedel Gaetano Bresci, taliansky emigrant v USA, bol rozzúrený. Ako presvedčený anarchista sa rozhodol, že treba niečo urobiť. Vzal si finančné prostriedky z anarchistických novín, ktoré spoluzakladal, a odcestoval späť do svojej vlasti. Tam prenasledoval Umberta. Bresci využil príležitosť a Umberta trikrát strelil, čím ho zabil. Anarchista bol odsúdený na doživotný trest nútených prác. Krátko nato ho však našli v jeho cele, údajne išlo o samovraždu.
Ruský cár Pavol I.
Cár Pavol I. možno nie je známe meno, ale meno jeho matky určite áno. Bola to Katarína Veľká, ktorá sa zmocnila ruského trónu po svojom manželovi Petrovi III. tým, že ho v roku 1762, keď mal Pavol len osem rokov, zabila. Zdá sa, že Katarína nemala k svojmu synovi veľkú náklonnosť, nadchýnal sa najmä pre organizovanie vojenských prehliadok. Pavol sa stal cárom, keď Katarína v roku 1796 vo veku 67 rokov zomrela.
Pavol bol v skutočnosti despotickejší ako jeho matka a zakázal všetky zahraničné cesty zo strachu, aby jeho poddaní neboli ovplyvnení Francúzskou revolúciou. Toto a ďalšie opatrenia ho urobili nepopulárnym medzi ruskou šľachtou. Preto sa niektorí poprední vojenskí predstavitelia rozhodli proti cárovi zakročiť. Vnikli do cárskeho paláca v Petrohrade, našli Pavla, ako sa skrýva vo svojej spálni, a uškrtili ho. Niektorí sa domnievali, že do sprisahania mohol byť zapletený aj Pavlov syn, ktorý sa stal cárom Alexandrom I..
