Pojem „Štokholmský syndróm“ sa využíva aj bežnej komunikácii a veľa z nás sa s ním už stretlo. Možno nie všetci ale presne vieme, čo predstavuje. A vôbec, zamýšľali ste sa niekedy nad tým prečo dostal svoje pomenovanie po známom meste? A ani zďaleka to nie je jediný syndróm, ktorý existuje a je zadefinovaný, a dostal názov podľa mesta (nemusíte sa báť, v tomto článku vám predstavíme aj zopár ďalších príkladov).
To, že je Štokholmský syndróm pomenovaný po Štokholme samozrejme neznamená, že sa nemôže vyskytnúť u človeka kdekoľvek na svete. Sú spojené s emóciami, presvedčením i strachom. Predstavme si ich spolu s teóriami, ktoré ich obklopujú.
Štokholmský syndróm
23. augusta 1973 zajal Jan-Erik Olsson štyroch ľudí ako rukojemníkov. Prekvapivo, sa to odohralo v Štokholme vo Švédsku. Konfrontácia s políciou trvala nekonečných 6 dní a za ten čas začali rukojemníčky – Birgitta Lundblad, Elisabeth Oldgrenová, Kristin Ehnmarková a Sven Safstrom, prejavovať k svojmu únoscovi sympatie. Jedna z nich dokonca počas telefonátu so švédskym premiérom povedala, že svojmu únoscovi plne dôveruje, nebojí sa o svoj život a stojí na jeho strane.
Ich správanie na všetkých pôsobilo zvláštne, a tak sa na to pozreli špecialisti na čele s psychiatrom, ktorý tento fenomén označil ako „Štokholmský syndróm,” pričom pravdepodobne sa jedná o spôsob ako zvládnuť a prežiť ťažké a traumatické udalosti.
Jeruzalemský syndróm
Kto nevie o čo sa jedná – tento syndróm postihuje predovšetkým turistov a spôsobuje im náboženské bludy. Už v roku 2000 psychiatri začali skúmať a zverejňovať prvé štúdie o tomto jave.
Tento syndróm sa môže u každého človeka prejaviť rôzne v závislosti od toho, či daný človek už trpí nejakou duševnou poruchou alebo nie, ale je veľmi duchovne založený. Ešte existuje aj tretí prípad, kedy sa všetko vyrieši tým, že daná osoba Jeruzalem opustí.
Najznámejší prípad sa týka 29-ročného Olivera McAfee zo Severného Írska, ktorý sa vybral na bicykli do Negevskej púšte, no nikdy ho už potom nikto nevidel. Vyšetrovatelia našli len vytrhnuté strany z Biblie s jeho vlastnými náboženskými spismi založené pod skalami. Domnienky smerujú k tomu, že tam Oliver šiel, aby prežil na púšti 50 dní ako Ježiš. Telo sa však nenašlo a prípad zostal ako nevyriešený.
Parížsky syndróm
Každý rok je s týmto syndrómom v nemocnici hospitalizovaných aspoň tucet ľudí. Syndróm totiž spôsobuje aj patologické príznaky ako napríklad nevoľnosť, vracanie, zrýchlený tep, ale aj tie psychického charakteru – paranoje a bludy. Často sa tento syndróm označuje za extrémnu formu kultúrneho šoku – ľudia majú tendenciu myslieť si, že sú kráľmi (napríklad Ľudovít XIV.), dve ženy boli presvedčené, že ich hotelovú izbu odpočúvali špióni.
Zvláštne je zistenie, že najčastejšie tento syndróm postihuje japonských turistov, ktorí navštívia Paríž. Psychiatri sa domnievajú, že za to môžu obrovské rozdiely medzi japonskou a francúzskou kultúrou. Niektorým postihnutím pomôže hospitalizácia alebo odchod z Paríža, nájdu sa ale aj takí, ktorým psychické problémy pretrvajú dlhý čas.
Benátsky syndróm
Že ste o ňom nepočuli? Už desiatky rokov z nejakého dôvodu turisti prichádzajú do Benátok, aby si tu vzali život. Počas siedmich rokov (1988-1995) bolo v Benátkach zdokumentovaných 16 samovrážd a 25 pokusov o samovraždu, je však možné, že skutočný počet je ešte mnoho vyšší.
Ide o jav, ktorý postihuje hlavne mladých ľudí, zvyčajne vo veku okolo 30 rokov. Obeťou Benátskeho syndrómu sa môžu stať muži i ženy akejkoľvek národnosti. Hoci i tu existujú štúdie, ktoré tvrdia, že najčastejšie sa jedná o nemeckých, francúzskych a britských turistov.
Jeden psychiater predpokladá, že je to pre atmosféru, ktorou Benátky ovplývajú – je to mesto akoby mimo čas a priestor plné estetiky a bohémskosti. A to najviac vplýva najmä na umelecké duše, ktoré to láka ukončiť svoj život a splynúť s okolitou nádherou.
