Ak sa pýtate, kto boli samuraji, tak v skratke sa jednalo o bojovníkov, pre ktorých bola typická prísna disciplína, pričom ich život bol podriadený kódexu bushido, ktorý predstavoval súbor pravidiel a noriem založených na lojalite, obetavosti, statočnosti a cti (tiež sa mu hovorilo – kódex samurajov). Nájsť by ste ich mohli predovšetkým v Japonsku v období od 12. do 19.storočia.
Okrem duševných vlastností kódex definoval aj ich vzhľad, dokonca sexuálne vzťahy a spôsob, akým zabíjali či zomierali. Podobne ako piráti aj samuraji mali svoj životný štýl, ktorým sa riadili a uznávali ho jedinečnými spôsobmi, a tie si teraz poďme predstaviť.
Ostrosť mečov skúšali na mŕtvolách alebo väzňoch
Bolo dôležité, aby zbrane, ktoré používali (predovšetkým meče) boli ostré ako britva. A aby sa o tom ubezpečili, museli ich pravidelne testovať, načo potrebovali ľudské telá, a tak využili mŕtvoly, najčastejšie zločincov, ale mohli použiť aj živých väzňov, ktorí boli aj tak odsúdení na smrť. Okrem testovania ostrosti sa tu tzv. začiatočníci, čo sa týka samurajov, mohli učiť rôznym technikám boja a presnosti rezných či bodných rán (zdokonaľovali sa v schopnosti usmrtiť protivníka jednou jedinou ranou).
Samuraj vlastnil špeciálne meče, ktorými svojim nepriateľom odsekával hlavy
Samuraj mal k dispozícii dva meče, katanu alebo „veľký meč“ a wakizashi (ľahký, dobre manévrovateľný, vhodný do interiéru, do skrýše pod vankúš) alebo „malý meč “. Súhrnne sú tieto dva meče známe ako daisho a mohli ich nosiť iba samuraji. Vo výbave samuraja sa tiež nachádzala dýka, nazývanú tanto.
Wakizashi bol tým mečom, ktorý slúžil na odrezanie hlavy od tela protivníka po tom, čo bol usmrtený. No pre samurajov mal aj osobitnejší význam – mohli si ním vziať život ako súčasť rituálnej samovraždy, ktorá zahŕňala aj sebavypitvanie.
Existovala špeciálna armáda zložená zo samurajek
Samozrejme platí, že v porovnaní s počtom mužov bolo žien omnoho menej, no to neznamená, že žiadne neexistovali. V porovnaní s počtom mužov samurajov tam nebolo veľa bojovníčok, ale to neznamená, že v tejto pozícii neexistovali. Nakano Takeko – tak sa nazývala žena, veľmi slávna samurajka, ktorá bojovala proti japonskej armáde, tiež bojovala po boku samurajov-mužov pri obliehaní hradu Aizu-Wakamatsu v roku 1868. Mala svoje vlastné meče a tiež odprisahala, že bude bojovať až do smrti. Vo svojej poslednej bitke Takeko zabila niekoľko mužov, no potom sa jej guľka zo zbrane stala osudnou. Sestra Masako jej odrezala hlavu, čím jej urobila veľkú láskavosť. Inak by v rámci bežnej praxe na bojisku skončila ako trofej.
Samurajské brnenie vážilo v priemere od 18 do 27 kilogramov
Brnenie samurajov slúžilo predovšetkým na ochranu ich tela, ale taktiež malo vzbudzovať úctu. Bolo vyrábané zvlášť pre každého samuraja a zakrývalo naozaj drvivú väčšinu tela. K nemu sa ešte pridali nevyhnutné doplnky ako meče, dlhý luk a tulec so šípmi, klobúk, kabát a dokonca aj skladací vejár.
Pri takom množstve súčastí, ktoré tvorili samotný pokryv tela bolo prirodzené, že obliekanie trvalo pomerne dlhú dobu. A aj napriek tomu, že by človek predpokladal, že celé brnenie bude naozaj nemiestne ťažké, vďaka materiálom ako koža alebo kov, tomu tak vôbec nebolo.
Po neúspechu samuraj spáchal samovraždu a jeho manželka ho nasledovala
Jednou z najväčších prehier samuraja nebolo ani tak porazenie v bitke ako zahanbenie (napríklad pre nedostatok odvahy, porušenie disciplíny, zradou lojality alebo iným porušením kódexu bushido). Po takomto niečom ho čakala ho rituálnu samovražda. Postup bol pomerne zdĺhavý, bolestivý a hlavne krutý a nechutný (od prebodnutia sa až po vyberanie vnútorností). Táto samovražda sa využívala aj v prípade, že samuraj padol do rúk nepriateľa, a chcel preukázať svojmu pánovi loajalitu alebo sa vyhnúť spôsobu smrti, ktorý ho čakal.
Po tom čo spáchal samovraždu samuraj, tak urobila aj jeho manželka. Hanba manžela totiž pripadla na jej hlavu a len máloktorá žena by s tým vedela a chcela žiť.
