V dnešných Zaujímavostiach ku káve sa dozviete o krutosti Josifa Stalina aj ku vlastnej rodine aj o mužovi, ktorý mal 140 centimetrov dlhú bradu, čo sa mu nakoniec stalo osudným.
Starosta Hans Steininger, ktorý žil v šestnástom storočí, bol známy svojou údajne 140 cm dlhou bradou – až kým ho nezabila. Dnes je Steiningerova brada stále vystavená v miestnom múzeu v rakúskom Branau am Inn. Steininger si vraj často zastrkával bradu do vrecka aby mu neprekážala. Ale keď jedného dňa vypukol požiar, zabudol si zastrčiť fúzy a potkol sa na schodisku. Pád bol smrteľný, a tak sa Steiningerova brada preslávila nielen svojou dĺžkou.
Táto temná anekdota nám ponúka pohľad na neľútostnú povahu Josifa Stalina a jeho komplikovaný vzťah s vlastným synom, Jakovom Džugašvilim. Udalosť, kde Jakov Džugašvili prežil pokus o samovraždu zastrelením sa, zdôrazňuje, aké ťažké bolo žiť v tieni diktátorského vodcu. Stalinov komentár, že jeho syn „nevie ani strieľať rovno,“ kombinuje neľudskú krutosť so štipkou cynizmu. To nám ukazuje Stalina ako neosobného a nekompromisného vodcu, ktorý neprejavoval ani najmenšiu sústrasť voči svojim blízkym, dokonca ani voči vlastnému synovi.
Príbeh Yasukeho je fascinujúcou kapitolou v dejinách stretu kultúr a osudov jednotlivcov. V šestnástom storočí sa tento muž, ktorý pochádzal z Afriky, ocitol na úplne inom kontinente – v Japonsku. Yasukeho príchod do Japonska, kde boli zotrvačnosť a xenofóbia výrazné, bol bezpochyby šokujúci a vzbudil veľkú pozornosť. Jeho tmavá pokožka a iný pôvod sa stali jedinečným v očiach japonského vojnového náčelníka, ktorý sa rozhodol stretnúť sa s ním osobne. Svojou zvedavosťou i netradičnými reakciami na Yasukeho vytvoril nečakaný začiatok vzťahu, ktorý viedol k priateľstvu a konečne aj k tomu, že Yasuke získal prestížnu hodnosť samuraja.
Pôvodne sa ostré papričky, ktoré v Japonsku predstavili Portugalci, nepoužívali na konzumáciu. Miesto toho boli ich semená používané na pestovanie dekoratívnych rastlín, a samotné papričky boli vkladané do tabi, čo sú tradičné nepružné ponožky alebo návleky na nohy, aby udržali prsty na nohách v teple. Tento netradičný spôsob využitia ostrých papričiek zrejme zohľadňoval ich prirodzenú schopnosť generovať teplo, čo pomáhalo udržiavať nohy teplé v chladnom počasí.
Sviečkové hodiny sa používali v minulosti na meranie času pomocou spaľovania sviečky. Tieto hodiny sú založené na postupnom spaľovaní vosku sviečky a následnom pohybe nejakého indikátora, ako napríklad klinca alebo drôtika. Princíp sviečkových hodín je jednoduchý. Sviečka je umiestnená na kovovom držiaku. Na samotnej sviečke sú často značky alebo deliace čiary, ktoré indikujú uplynutý čas. Keď sa sviečka začne topiť a vosk sa spaľuje, závažie pripevnené k indikátoru sa pomaly pohybuje nadol. Keď závažie dosiahne určitú polohu alebo značku na sviečke, spadne, urobí hluk a tým ukáže, že uplynul určitý čas. Sviečkové hodiny sa využívali pred vynálezom presných mechanických hodín. Aj keď boli menej presné a spoľahlivé ako moderné hodiny, sviečkové hodiny boli cenovo dostupnejšie a boli široko používané v domácnostiach a iných prostrediach.
Podľa anglického historika Edwarda Gibbona, z posledných 15 rímskych cisárov bol iba Claudius heterosexuál a homosexualita a bisexualita sa považovali za prirodzené. Claudius sa výrazne líšil od svojich predchodcov v tom, že nemal mužského milenca. Tento fakt z neho robil výnimku v rámci rímskej cisárskej dynastie.
Botulotoxín je neurotoxický proteín produkovaný baktériou Clostridium botulinum a príbuznými druhmi. Toxín sa komerčne využíva aj na lekárske a kozmetické účely. Botulotoxíny patria medzi najsilnejšie známe toxíny. Intoxikácia môže nastať prirodzene v dôsledku rany alebo črevnej infekcie alebo požitím vytvoreného toxínu v potrave. Odhadovaná smrteľná dávka toxínu typu A pre človeka je 1,3–2,1 ng/kg intravenózne alebo intramuskulárne, 10–13 ng/kg pri inhalácii alebo 1000 ng/kg pri perorálnom podaní.
Málo? Tak hor sa na predošlú časť
