Medicína urobila za posledné storočie extrémny posun vpred, to ale neznamená, že každá medicínska záhada bola vyriešená. Príčina záhadnej spavej choroby, ktorá zasiahla New York v 20. rokoch 20. storočia, zostáva dodnes nevyriešená.
Ľudovo sa nazýva “spavou chorobou”, pretože medzi prvé príznaky u postihnutých patrili spontánne upadanie do spánku, k tomu sa pridružili ďalšie príznaky, pre ktoré sa neurológovia v spolupráci s patológmi domnievali, že ide o atypický prejav chrípky. Zopár ľudí si to vysvetľovalo ako zvláštnu formu mozgovej obrny, ale nič z toho sa nevyvrátiteľne nepotvrdilo. Desivé ale je, že aj v súčasnosti sa po svete objavujú prípady, ktoré nikto nevie vysvetliť.
Odhaduje sa, že od prvých hlásených prípadov v roku 1915 až po pokles v 30. rokoch 20. storočia infikovala Encephalitis lethargica len v Európe pol milióna ľudí. Následky, ktoré mali tí, čo prežili, boli katastrofické. Poďme si teda o tejto záhadnej chorobe povedať viac.
Počas 20. a 30. rokov 20. storočia pobláznila „spavá choroba“ všetkých lekárov
Akoby nestačilo, že v roku 1917 ešte stále zúrila vojna, ale svet začala sužovať aj zvláštna epidémia. Jednou z nich bola Španielska chrípka v Európe a tá druhá, nemenej strašná, spavá choroba.
Po istom čase sa vyskytol predpoklad, že pochádza z Rumunska, no vojna jej príznaky, dopady a šírenie celkom zamaskovala, preto sa v plnej sile prejavila v Ameriky, konkrétne v New Yorku. Viac informácií o nej ale nikto nemal.
S opisom choroby prišiel rakúskym neurológ Constantin von Economo
Pre zaneprázdnenosť a málo informácií liečili túto chorobu mnohí lekári ako úplne bežnú a ničím výnimočnú. Bližšie sa ňou začal zaoberať až spomínaný rakúsky neurológ, ktorý ňou bol doslova fascinovaný. Bol to práve lekár Economo, ktorý dal tejto chorobe meno na základe jej prvotného prejavu – letargii a katatónii. Priblížil sa aj k tomu, že sa mohlo jednať o encefalitídu alebo ochorenie, ktoré vyplýva zo zápalu mozgu.
Ľudia zrazu upadli do spánku
Spavá choroba podnietila okrem iného preskúmať povahu spánku a zistiť rozdiel medzi spánkom a katatóniou. Ľudia, ktorí chorobou trpeli a nezomreli, ten stav opisovali takto: „Chcel som spať, pretože vtedy som sa cítil dobre a pohodlne. Mal som hnev na ostatných ľudí, ktorých som vnímal, že sa ma snažia prebudiť”. Desivé, však? Ďalšie obete hovorili aj o živých snoch a halucináciach. Obeť bolo možné prebudiť, ale iba na krátky čas.
Niektoré obete čakala smrť, iné sa pomaly zotavili, zostali im však následky
Našťastie si v tom čase lekári pomerne starostlivo všetko zapisovali, takže na základe ich poznámok je možné preskúmať rôzne anamnézy ochorenia, no pre ich širokú škálu je ťažké niečo z nich vyvodiť. Jedna vec je ale jasná – išlo o veľmi nepredvídateľnú chorobu.
Ľudia chodili do nemocnice s ospalosťou a horúčkou. Jedna žena sa dokonca uzdravila, no mesiac po prepustení zomrela na zápal pľúc. Ďalší chlapec zostal v kóme a o nejaký čas takisto zomrel. Bolo pre to ťažké určiť, kto sa zostaví a kto nie a neboli pochopené ani kritériá, podľa ktorých sa to malo rozhodovať.
A tí, ktorí sa vyliečili často do konca života trpeli na ospalosť, letargiu, ochrnutie, horúčku a často zomierali skôr ako iní. Zopár pacientov sa vyliečilo aj úplne alebo ich až o mnohé roky neskôr postihla určitá forma Parkinsonovej choroby, ktorá spôsobuje stratu svalovej kontroly. Práve u ľudí, ktorí prekonali spavú nemoc sa vyvinula v tej najhoršej forme a zahŕňala príznak – akinézu (v podstate celkovú paralýzu tela).
