Poznáme viacero sci-fi príbehov o skupinách ľudí, ktorí žijú v izolovanom priestore a sami produkujú všetko, čo potrebujú pre život. Takýto experiment sa však skutočne uskutočnil aj v reálnom živote. Cieľom bolo zistiť, či by ľudia mohli vytvárať biosféry na iných planétach a žiť v nich. V roku 1991 bola skupina ľudí umiestnená pod izolovanú kupolu. Realita sa však ukázala byť oveľa nepredvídateľnejšia ako počiatočná predstava.
Kde sa to celé odohralo
V roku 1987 v strede púšti Sonora, ktorá leží v štáte Arizona, sa začal obrovský proces výstavby. O štyri roky neskôr, keď bola stavba dokončená, sa objavili obrovské futuristicky vyzerajúce budovy zo skla a kovu. Boli postavené tak, aby sa vzduch nedostal dovnútra ani von. To im umožnilo napodobniť podmienky podobné iným planétam, kde ľudia nemôžu žiť vonku.
Budovy aj celý projekt boli nazvané Biosféra 2. Tieto futuristické budovy mali byť po Zemi druhým samoregulačným systémom. Tesnosť systému bola tak dobre skonštruovaná, že jeho švy uvoľňovali menej vzduchu ako švy Medzinárodnej vesmírnej stanice.
Hlavné systémy sa nachádzali pod zemou
Išlo o rúry s cirkulujúcou vodou na ohrev a pitie. Tiež tam boli obrovské pľúca, ktoré museli kompenzovať stlačenie a rozšírenie vzduchu, keď sa cez deň zahrieval a v noci ochladzoval. Okrem toho, aby sa zabránilo prenikaniu zvonka (okrem slnečného svetla), boli všetky budovy izolované špeciálnymi plechmi z hrubého kovu, ktoré vážili okolo 50 ton.
Vnútri bola budova rozdelená do 7 oblastí nazývaných biomy. Každý z nich mal na Zemi rôzne podmienky: dažďový prales, púšť, mokrade, oceán s koralovým útesom a tiež savanu. Existovali 2 antropogénne biomy, z ktorých jeden obsahoval ľudské biotopy a druhý poľnohospodársky systém na pestovanie potravín.
Experimentu sa zúčastnilo 8 ľudí
26. septembra 1991 vstúpila do dverí biosféry 2 skupina 4 mužov a 4 žien. Spolu s nimi bolo súčasťou toho celého okolo 3000 druhov zvierat a rastlín vrátane stromov a hmyzu. Účastníci si museli zabezpečiť jedlo, preto začali vysádzať ryžu, sladké zemiaky, repu, banány a iné. Nepoužívali žiadne chemické hnojivá, pretože by mohli mať negatívny vplyv na zdravie izolovaných ľudí.
Roy Walford, ktorý sa toho zúčastnil, mal na starosti zabezpečiť stravu, a tá zahŕňala 83% toho, čo si vypestovali. Snažil sa predĺžiť životnosť zúčastnených ľudí. Je zaujímavé, že strava, ktorá pozostávala hlavne zo sladkých zemiakov, mala na účastníkov veľmi zaujímavý účinok – jednej z nich, Jane Poynter, sa vytvorila pomarančová pokožka. Len zriedka, asi raz týždenne, jedol tím kuracie mäso alebo ryby. Kurčatá boli chované v poľnohospodárskom biome a ryby boli chované v morskom biome. Jane Poynterová si pamätá, že všetci členovia misie olízali všetky taniere, aby nestratili žiadne živiny.
Prvý rok bol ťažký
Počas prvého roku sa účastníci sťažovali na to, že sú hladí a všetci aj schudli. Neskôr však zistili, že ich zdravotné ukazovatele sa zlepšili. V druhom roku sa už ich váhy stabilizovali. Testy ukázali, že sa im zlepšil aj metabolizmus. Za dva roky takmer čisto vegetariánskej stravy sa všetkým členom zlepšilo trávenie.
Zvieratám ani stromom sa nedarilo
Izolácia však nebola pre zvieratá a rastliny zdravá. Väčšina stavovcov zomrela do konca prvého roku experimentu. Naopak, niektorým druhom sa darilo naozaj dobre: šváby sa napríklad rozmnožovali veľmi rýchlo a zohrávali úlohu hmyzu, ktorý hnojil rastliny. Je zaujímavé, že klíma púštneho biomu vyzerala skôr ako savana, pretože odparujúca sa voda kondenzovala na sklenenej kupole a vracala sa späť ako dážď. V prírode sa vďaka vetrom stromy stávajú silnejšími a keď nie je žiadny vietor, tak kmene sa len rozpadnú pod vlastnou hmotnosťou. Stromy okrem toho nemali slnečné svetlo a ich listy zožltli.
Nedostatok kyslíka
Nie príliš dobré vzťahy
Do konca prvého roka sa rozdelili do dvoch skupín. Jednej skupine sa príliš robiť nechcelo a boli toho názoru, že prácu majú vykonávať najmä vedci zvonku, zatiaľ čo druhá skupina sa snažila o to, aby bol experiment čo najlepší. Všetci sa však zhodli na tom, že ujma, ktorú si odtiaľ vzali bude mať negatívny vplyv aj v ich osobnom živote. A aj napriek nezhodám a konfliktom v skupine sa snažili pracovať spoločne čo možno najlepšie, keďže toto bol ich domov dva roky.
Negatívne dopady
Dr. Walfor priznal, že nie všetci účastníci sa mu pozdávali, no chceli to aj napriek tomu dokončiť. Jeden z psychológov, ktorý spolupracoval s účastníkmi experimentu po skončení povedal: „Keby som bol stratený v Amazonii a hľadal by som sprievodcu, ako sa dostať von a prežiť, potom by bola táto posádka tou najlepšou voľbou.“ Avšak, po tých rokoch od experimentu títo členovia medzi sebou nekomunikujú a necítia sa spolu dobre.
Kupolu opustili v roku 1993
26. septembra 1993 sa dvere kupoly otvorili a účastníci opustili izoláciu. V tom čase už spoločnosť mala negatívny názor na všetko, čo sa stalo pod kupolou – ľudia si mysleli, že experiment nemá nič spoločné s vedou. Misia bola považovaná za zlyhanie kvôli problémom s kyslíkom, parazitom a ťažkým situáciám medzi ľuďmi. Po skončení misie Jane Poynterová povedala: „Prvá vec, čo som chcela urobiť hneď po tom, ako som odtiaľ vyšla, bolo vidieť všetkých svojich priateľov a rodinu. Preto som rovno utekala a objala ich.“
Dnes tieto budovy patria arizonskej univerzite, ktorá ich používa na vykonávanie rôznych experimentov súvisiacich s biológiou a ekológiou. „Iba tu sme si konečne uvedomili, ako sme závislí na životnom prostredí. Ak by neexistovali žiadne stromy, postupne by sme nevedeli dýchať a ak bude voda znečistená, nebudeme mať čo piť.“
Zdroj, Foto: Brightside
