Po dvoch storočiach sa Przewalského kone, posledné skutočne divoké kone na svete, vracajú na Zlaté stepi Kazachstanu. Tento významný ekologický projekt vedie pražská zoo s cieľom obnoviť ich pôvodné biotopy.
Prvýkrát za posledných 200 rokov sa divoké Przewalského kone vracajú na Zlaté stepi Kazachstanu. Tieto kone, ktoré sú považované za posledné skutočne divoké kone na svete, boli v minulosti vyhnané z ich pôvodných biotopov v dôsledku poľnohospodárstva a ľudskej činnosti. Teraz sa vďaka pražskej zoo vracajú do strednej Ázie.
Cesta do nového domova
Začiatkom júna pristálo lietadlo českého letectva CASA v strednom Kazachstane so štyrmi týmito ohrozenými zvieratami na palube. Tessa, Wespe, Umbra a Sary absolvovali 18-hodinový let z Berlína a sedemhodinovú cestu kamiónom do svojho nového domova. Predtým boli prepravení aj žrebec Zorro a dve kobyly, Zeta II a Ypsilonka, čím sa počet koní zvýšil na sedem.
Príprava na život vo voľnej prírode
Kone budú umiestnené v dvoch veľkých ohradách s rozlohou 80 hektárov v oblasti Altyn Dala, kde sa budú pod dohľadom výskumníkov aklimatizovať na svoje nové prostredie. Predtým, než budú vypustené do voľnej prírody, musia preukázať odolnosť voči mrazu a parazitom a schopnosť nájsť potravu pod hustou snehovou pokrývkou.
Historický význam
Pražská zoo už 15 rokov pracuje na znovu zavedení Przewalského koní do strednej Ázie. „Je to udalosť historického významu: týchto sedem Przewalského koní, ktoré sme sem prepravili dvoma lietadlami CASA, predstavuje prvé jedince tohto druhu v strednom Kazachstane po stovkách rokov,“ uviedol riaditeľ pražskej zoo Miroslav Bobek.
Budúcnosť projektu
Cieľom projektu je postupne prepraviť aspoň 40 koní do tejto oblasti, aby sa vytvorila životaschopná populácia. Ďalšia preprava do Kazachstanu je naplánovaná na budúcu jar. Zoo tiež plánuje poslať niekoľko Przewalského koní do Mongolska v roku 2026, kde sa ich populácia vďaka programu znovu zavedenia výrazne rozrástla na viac ako 850 jedincov.
Tento projekt predstavuje významný krok v ochrane a obnove divokých druhov a ukazuje, ako môže spolupráca medzi vedeckými inštitúciami a ochranárskymi organizáciami prispieť k zachovaniu prírodného dedičstva.
