Francúzsko bolo rozvrátené rokmi náboženských a občianskych vojen, keď sa v roku 1600 Mária Medicejská vydala za kráľa Henricha IV. V zúfalej túžbe po moci sa roky zo zákulisia prizerala, ako sa jej manžel snaží ovládnuť krajinu, sledovala a čakala na svoju chvíľu. Po desiatich rokoch manželstva bola nakoniec korunovaná za francúzsku kráľovnú. Vládla Francúzsku železnou päsťou a narobila si pritom veľa nepriateľov. Na rozdiel od iných kráľovien však Mária nebola pôvodom kráľovná a jej postavenie bolo neisté. Vdova kráľovná sa pustila do vojny proti vlastnému synovi, aby si udržala moc, a občas verila, že zvíťazí, ale jej pokusy boli odsúdené na neúspech.
Máriin príbeh je jedným z epických vzostupov a jej kultúrny odkaz pretrváva až do 21. storočia. Jej pád od moci bol však taký absolútny, že svoje dni ukončila ako chudobná žobráčka závislá od štedrosti maliara Petra Paula Rubensa, navždy vyhnaná vlastným synom.
Francúzsky kráľ zúfalo hľadal dedičov a Mária bola plodná a bohatá
Po tom, ako bolo v roku 1599 anulované prvé manželstvo Henricha IV. z Francúzska s Marguerite de Valois, oženil sa s Máriou Medicejskou na komplikovanom obrade vo Florencii. Henrich ako kráľ nemohol opustiť svoje kráľovstvo a Mária nemohla opustiť Florenciu bez toho, aby sa stala vydatou ženou, preto sa na obrade v skutočnosti nezúčastnil a sobáš sa uskutočnil v zastúpení. Tento sobáš bol pre kráľa alternatívou na poslednú chvíľu; pôvodne sa chcel oženiť so svojou dlhoročnou milenkou Gabrielle d`Estreés a obaja sa mali vziať na Veľkú noc v roku 1599. Jeho nádeje však stroskotali, keď d’Estreés, ktorá bola v tom čase v piatom mesiaci tehotenstva, náhle ochorela a zomrela pri pôrode mŕtveho chlapčeka. Keďže Henrich nemal žiadneho dediča po svojej prvej manželke, potreboval ženu, ktorá by mu mohla dať synov, a Mariina rodina mala z oboch strán povesť mimoriadne plodnej rodiny. Obrovské veno vo výške 600 000 korún, ktoré si so sebou priniesla, tiež nebolo na škodu.
Máriine deti sa stali ďalšou generáciou európskych kráľovských mocností
Mária sa rýchlo pustila do plnenia svojich povinností kráľovskej matky; v roku 1601 porodila dlho očakávaného následníka trónu, budúceho Ľudovíta XIII. Ľudovít bol chorľavé dieťa s viacerými duševnými aj telesnými neduhmi, ktoré lekárov znepokojovali. Mnohí sa obávali, že sa nedožije zasadnutia na trón, ale Mária sa postarala o to, aby mal dedič aj náhradníka. V priebehu takmer desiatich rokov splodila šesť detí, z ktorých päť sa dožilo dospelosti – na tú dobu to bol impozantný pomer bez ohľadu na spoločenské postavenie a bohatstvo. Jej najstaršia dcéra sa stala španielskou kráľovnou, druhá savojskou vojvodkyňou a najmladšia Henrieta Mária sa vydala za Karola I. a stala sa anglickou kráľovnou. Medzitým jej ďalší syn Gaston (ktorý bol tiež zjavne jej obľúbencom) strávil zvyšok života vyčkávaním na francúzskom dvore a užíval si svoje kráľovské výsady. Tento čas však netrávil nečinne; viackrát podnietil vzburu proti svojmu bratovi neuváženými pokusmi o uchvátenie trónu.
Márii vadili manželove početné aféry a kráľ nenávidel jej talianskych priateľov
Napriek tomu, že Henrich a Mária spolu splodili niekoľko detí, ich manželstvo bolo búrlivé. Henrich bol známy tým, že viedol nemravný dvor, a nič na tom nezmenila ani existencia jeho manželky; naďalej si brával milenky a spával s inými ženami, akoby sa nič nestalo. Mal svoje obľúbenkyne, napríklad Gabrielle d’Estreés, ale po jej smrti urobil Henrietu d’Entragues svojou oficiálnou milenkou. Mária, pochopiteľne, nedôverovala všetkým ženám v manželovej blízkosti a cítila k nim odpor, ale bolo pre ňu ťažké uniknúť ich existencii. Mnohé z jeho mileniek splodili deti, ktoré vyrastali na kráľovskom dvore popri kráľových a Máriiných legitímnych deťoch. Na druhej strane Henrichovi vadilo Máriino talianske okolie, najmä Concino Concini, dobrodruh, ktorý mal talent dráždiť Francúzov, a jeho manželka Leonora Galigai, jedna z Máriiných priateliek z detstva. Mária bola k talianskym priateľom mimoriadne štedrá v peniazoch a láskavostiach, čo na kráľovskom dvore vyvolávalo nedôveru a žiarlivosť. Nepomohla ani skutočnosť, že Galigaiová bola obvinená z čarodejníctva.
Ľudovít zvrhol režim svojej matky a zavraždil jej obľúbencov
Mária mala byť kráľovnou regentkou len do 13 rokov, kým Ľudovít nedosiahne plnoletosť, ale udržala si moc oveľa dlhšie, ako mala, tým, že svojho syna neustále ponižovala na verejnosti a odmietala mu umožniť akúkoľvek účasť na politike. Počas svojej vlády Mária naďalej prejavovala priazeň svojim talianskym spoločníkom Concinovi Concinimu a Leonore Galigaiovej. Concini bol povýšený na markíza d’Ancre a stal sa jej najbližším poradcom. S jeho pomocou Mária zvrátila roky protišpanielskej zahraničnej politiky – z matkinej strany bola Habsburgovou – a nadviazala spojenectvo s cisárskou rodinou, pričom zašla tak ďaleko, že mier upevnila sobášom svojho syna so španielskou infantkou Annou Rakúskou. Mária prijala za svojho poradcu aj Armanda-Jeana du Plessis de Richelieu, ktorý spolupracoval s kráľovnou regentkou aj s Concinim. Počas toho všetkého Mária vyprázdňovala kráľovskú pokladnicu svojím okázalým životným štýlom, ochotne sa vzdávala kráľovskej moci v prospech šľachty, keď bola čo i len trochu zastrašená, a podnecovala všeobecnú nestabilitu na dvore aj vo Francúzsku ako takom. Máriina popularita každým dňom klesala. Ani Máriinmu synovi Ľudovítovi sa správanie jeho matky nepáčilo. Vedel, že jeho právoplatné miesto je na tróne, na čele kráľovstva. Pozoroval to z úzadia a čakal na správny okamih, aby mohol udrieť. Nakoniec v skorých ranných hodinách 24. apríla 1617 Ľudovít XIII. a jeho blízky priateľ Charles de Luynes iniciovali palácový prevrat. Conciniho zavraždili, jeho manželku sťali za čarodejníctvo a jej pozostatky spálili a na Máriu uvalili domáce väzenie a potom ju vykázali na zámok Blois.
Deň hlupákov nadobro zvrhol Máriu
Mária urobila všetko, čo mohla, aby zdiskreditovala Richelieua a zbavila sa ho. Dňa 10. novembra 1630, vo chvíli bezuzdného hnevu, Marie spustila príval nadávok na kardinála a pred syna predostrela všetky obvinenia, ktoré jej napadli. Ľudovít odišiel z miestnosti bez jediného slova, čo Marie považovala za dobré znamenie. Verila, že jej syn ho odvolá. Dvor sa hrnul do Mariiných komnát, aby vzdal úctu žene, o ktorej všetci verili, že bude riadiť budúcnosť Francúzska, ale bol to omyl. Keď Ľudovít XIII. nasledujúci deň navštívil svoju matku, očakávala, že jej oznámi Richelieuov koniec. Namiesto toho v tento deň, ktorý sa navždy zapísal do pamäti ako „Deň hlupákov“ – Ľudovít XIII. uprednostnil Richelieua pred svojou matkou. Mária bola zatknutá a neskôr vypovedaná z Francúzska. Vroku 1631 bola Mária vyhnaná a skončila v španielskom Holandsku, potom sa dostala do Kolína nad Rýnom.
Mária zomrela ako zlomená žena, závislá od Rubensovej štedrosti
Počas posledných 11 rokov svojho života bola Mária bez prostriedkov, pretože z kráľovskej rodiny sa dostala do vyhnanstva. V roku 1642 zomrela v Kolíne nad Rýnom, kde žila na náklady Petra Paula Rubensa, toho istého muža, ktorý kedysi tak majestátne oslávil jej život. Len o niekoľko mesiacov ju do hrobu nasledoval Richelieu a potom v roku 1643 jej syn. Do Francúzska sa Mária vrátila až po svojej smrti – jej telo bolo uložené v kráľovskej bazilike Saint Denis v Paríži. Až do konca svojho života neprestávala brojiť proti Richelieuovi, vydávala pamflety proti nemu a jeho „tyranii“, až kým nevydýchla naposledy ako žobráčka v ďalekej krajine.
