Už v treťom storočí pred Kristom bol v Ríme zavedený nový spôsob trestu smrti, ktorý mal byť najvyššou formou poníženia, utrpenia a bolesti – išlo o ukrižovanie. Najčastejšie sa obeťami tejto krutej a neľudskej metódy stávali piráti, zotročení ľudia, ale aj rôzni iní zločinci. Navyše boli tieto popravy verejné, takže sa na ne mohol prísť hocikto pozrieť.
Najčastejšie sa ľuďom ukrižovanie spája s Ježišom Nazaretským, no nebol ani prvý ani posledný, ktorý zomrel touto smrťou. Poďme sa teda pozrieť na najbežnejšie procesy mučenia, ktoré sa s ukrižovaním spájali. Ako veľmi títo ľudia trpeli a bola pre nich smrť vykúpením?
Špeciálny bič, ktorým boli mučení ešte pred ukrižovaním
Z istých historických zdrojov vieme povedať, že Rimania používali nástroj nazývaný Flagrum alebo „flagellum“, ktorý pozostával z niekoľkých kožených šnúr vzájomne pospájaných a zakomponovaných do rukoväte. Na konci jednotlivých šnúr sa nachádzali kovové útvary (najčastejšie zo zinku alebo železa). Tiež tu boli priviazané kosti a háčiky.
Flagrum sa používal na bičovanie obete ešte pred samotným ukrižovaním. Navyše boli obete nútené vyhrbiť chrbát, aby došlo k čo najväčšiemu poškodeniu kože (častokrát aj samotnej svaloviny) a tým pádom k väčšej bolesti.
Do nôh obete zatĺkli dva klince
Klince používané pri ukrižovaní boli také dlhé, že archeológovia po celé roky verili, že cez nohy prechádza iba jeden klinec, no v skutočnosti to boli až dva s dĺžkou asi 15 centimetrov! Museli byť také dlhé, aby sa zabezpečilo, že prejdú cez nohy až do dreva dostatočne hlboko, aby udržali váhu človeka. Spôsob, akým boli zatlčené, spôsobil relatívne malé krvácanie, ale maximálnu bolesť.
Kríž zraňoval už aj tak zničený chrbát
Odsúdení na kríži sa museli pri každom nádychu jemne nadvihnúť a pri výdychu zase klesli, čím sa ich chrbát trel o surové drevo kríža, čo im vzhľadom na to, že mali na chrbte čerstvé rany po bičovaní muselo spôsobovať enormnú bolesť. Navyše im kvôli tomu museli rany silnejšie krvácať, pri čom im hrozilo až upadnutie do hypovolemického šoku, po ktorom nasledovala smrť (aj toto bývalo občas príčinou smrti).
Gravitácia zohrala významnú úlohu v smrti obete
Ako sme už spomínali vyššie, ak sa chcel človek nadýchnuť musel sa kúsok nadvihnúť, aby do pľúc dostal vzduch a z neho čerpal kyslík. To však bolo s postupom času stále náročnejšie, až obete pomaly zomierali na udusenie.
Za smrť obete často mohla aj dehydratácia
Čas, ktorý človek strávil v mukách na kríži, kým si po neho neprišla smrť sa rôznil. Mohla to byť otázka niekoľkých hodín, no našli sa aj prípady, kedy ľudia zomierali aj niekoľko dní. Aj to im museli polámať kosti.
