V starovekom Ríme bolo pridávanie olovnatých zlúčenín, ako napríklad octanu olovnatého, do vína bežnou praxou. Tento proces, nazývaný „defrutum“ alebo „sapa“, bol zaužívaným postupom vo vinárskej výrobe. Cieľom tejto techniky bolo nielen obohatiť farbu a chuť vína, ale aj predísť nadmernému kvaseniu. Spôsobilo to, že víno nadobudlo hlbší odtieň, silnejší charakter a nezameniteľnú chuť, čo ho odlíšilo od ostatných druhov.
Rovnako to zamedzilo príliš rýchlej fermentácii, ktorá by mohla narušiť kvalitu vína. Známe je, že rímski aristokrati konzumovali veľké množstvo olova, v tomto období bola spotreba olova výrazne vysoká. Podľa historických záznamov sa predpokladá, že priemerný rímsky aristokrat mohol denne konzumovať až 250 mikrogramov olova. Toto je neporovnateľný údaj s modernými štandardmi, kde je bezpečná hranica olova v potrave oveľa nižšia. Dlhodobá expozícia olovu môže mať vážne zdravotné dôsledky, vrátane chronických otráv. Olovo je toxický prvok, ktorý sa môže kumulovať v tele a spôsobiť rôzne zdravotné problémy.
Môže poškodiť orgány ako srdce, obličky a nervový systém, spôsobiť problémy s reprodukciou a v horších prípadoch môže viesť k smrti. Rímske texty spomínajú otravu olovom u niektorých rímskych cisárov, ako napríklad Nera a Caligulu.
