Na prelome 20.storočia rozhodne neplatilo, že by život všetkých detí bol prechádzka ružovou záhradou. Pokiaľ nebol uvedený do platnosti zákon o detskej práci, deti vyrastajúce v chudobe alebo siroty, boli nútené ťažko pracovať. Častokrát takáto práca zahŕňa pracovné pozície v uhoľných baniach, továrňach, poľnohospodárstve a podobne. Často si brávali otcovia svojich synov v práci pod ochranné krídla.
Ak by si však niekto chcel predstavovať, že práca, ktorú museli deti vykonávať bola pre ne vhodná, bol by na veľkom omyle. Nie zriedka boli poverení prácami, ktoré z nejakého dôvodu nemohli vykonávať dospelí. Napríklad v továrňach boli deti posielané do malých úzkych priestorov strojovni, kde museli ruky vkladať do prístrojov, aby ich opravili, čo bolo samo o sebe nesmierne nebezpečné. Napriek tomu, že boli kľúčoví k správnemu fungovaniu celej výroby ich finančné ohodnotenie bolo viac ako žalostné (je jasné, že dostávali oveľa menej ako dospelí kolegovia).
Ani práca v uhoľných baniach nebola nijako zvlášť lepšie ohodnotená či bezpečnejšia. Jedným hrozilo, že ich rozdrvia vozíky naložené uhlím, zatiaľčo oni museli behať s ťažkým vedrom plným mastnej tekutiny a zabezpečovať, že koľaje i nápravy budú vždy primerane a správne namazané.
Ďalšie deti mali za úlohu otvárať a zatvárať dvere šachty, vždy keď sa vozík s uhlím priblížil a chcel prejsť. Nebezpečenstvo tkvelo v tom, že ak náhodou chlapec zaspal v nesprávnom čase (čo nebolo nič zvláštne, keďže sedem sám v úplnej tme a relatívnom tichu) a nezdvihol by dvere, skončil by rozdrvený.
Našťastie ako v každej dobe, aj v tej dobe minulej sa našli aktivisti, ktoré sa snažili hájiť práva a záujmy týchto detí a zmeniť fungovanie spoločnosti. Tiež sa našiel fotograf, Lewis Hine, ktorý dal sám sebe za osobnú úlohu zdokumentovať situáciu detí pracujúcich v uhoľných baniach v Appalachii. Vďaka jeho snahe a odvahe máme množstvo fotografií, aj keď nesmierne krutých a smutných, ktoré nám ukazujú v akých podmienkach museli deti pracovať.
V roku 1916 bol podpísaný akt, v ktorom bol ustanovený minimálny vek pre detských pracovníkov na 16 rokov. Takisto bol zavedený “len” osemhodinový pracovný deň. Trvalá reforma týkajúca sa detskej práce však prišla až po 30.rokoch minulého storočia.
Vo veku 14 rokov pracoval Frank tri roky v baniach, až pokým neutrpel nehodu, pri ktorej mu rozdrvilo nohu
Mladým chlapcom pracujúcim v baniach neustále hrozilo nebezpečenstvo rozdrvenia vozíkom naloženým uhlím. V tom lepšom prípade si to odniesli len končatiny, v tom horšom mohli prísť priamo o život. Nie zriedka sa to stávalo. Chlapec na obrázku prišiel o nohu a strávil rok v nemocnici.
Väčšina mladých “pracovníkov” malo len 10 až 14 rokov
Chlapci pracovali šesť dní v týždni 10 hodín každý deň. Ich práca pozostávala z hrbenia sa nad rýchlo sa pohybujúcim dopravným pásom uhlia, pričom museli zbierať kúsky bridlice a iných skál. Aj na tomto pracovnom úseku sa stávali nehody, pri ktorých boli chlapci „vtiahnutí” do ozubených kolies dopravného pásu a rozdrvení alebo im to amputovalo väčšiu či menšiu časť končatiny.
Ostatní trpeli ďalšími neduhmi, ktoré sa spájajú s prácou v bani – ako napríklad choroba “čiernych” pľúc, astma a popáleniny kyselinou sírovou.
Aj keď sa zdá, že na tejto fotografii je v šachte, kde sedí chlapec svetlo, ide len o efekt pre fotografa. V skutočnosti 15-ročný Vance sedel v úplnej tme a čakal, kým začuje blížiaci sa rachot vozíka s uhlím, aby mohol včas otvoriť dvierka.
Neštítili sa na nich použiť násilie
Ďalším ohavným faktom bolo, že všetci chlapci, ktorí nedokázali držať krok s očakávaným tempom, poháňal kopaním na to poverený dospelý muž.
Táto fotografia bola urobená v roku 1899 – 17 rokov predtým, ako boli prijaté zákony o detskej práci.
Deti často pracovali aspoň 10 hodín – od 7:00 do 17:30 za minimum peňazí, častokrát len za jedlo a vodu.
