Cashman Whiteley, tak sa volá muž, ktorý si v živote prešiel mnohými peripetiami. V jednej chvíli sa mu život vymkol spod kontroly a bolo veľmi ťažké opäť ho uchopiť do vlastných rúk. Bez pomoci by sa mu to pravdepodobne nebolo podarilo.
59 ročný muž donedávna žil na ulici, pričom potreboval lekársku pomoc – do toho vstúpila skupina ľudí, ktorí sa navzájom nepoznali. Whiteley však verí, že mu tým zachránili život.
Skutky ľudskosti začala Carmen Flores so svojou partnerkou Tatianou Guerrero, ktorí Whiteleyho privítali vo svojom dome v januári po tom, čo ho videli na ulici chorého. Spal pred kostolom – podľa Floresa „na cementovej, studenej dlážke“a. Nik ho do kostola nepustil, a tak sa ho ujali sami.
Whiteley sa vyhýbal útulkom pre bezdomovcov, pretože mal pocit, že ho tam nedokážu prijať.
„Mám ADHD, poruchu pozornosti s hyperaktivitou,“ povedal pre CBS News. „Ja nepijem. Neužívam drogy. Som iný ako oni.“
Ako mladý muž Whiteley cestoval po krajine na karnevaloch. Nezarobil žiadnu horibilnú sumu a po rozvode sa jeho život otca troch detí úplne zmenil. V roku 2000 skončil v južnej Kalifornii bez peňazí, kvôli čomu si nemohol zaplatiť prenájom, a tak sa stal bezdomovcom.
Po 10 rokoch práce s karnevalom povedal, že nemá žiadne overiteľné pracovné referencie, žiadnu adresu a žiadne telefónne číslo, čo ho podľa jeho názoru dostalo „pod“ štandardy zamestnávateľov.
Keď si hľadal prácu, žiadosť mu zamietli a poslali ho preč, pretože je bezdomovec – toto odmietnutie mu poslúžilo ako bolestná pripomienka nespravodlivosti jeho situácie.
Ani lekári k nemu nepristupovali oveľa prívetivejšie. Neznesiteľná bolesť, ktorú mu spôsoboval výrastok na ľavej strane tváre ho však prinútila požiadať o pomoc. Pri vyšetrení ale začal nekontrolovateľne kričať od bolesti, čo viedlo k tomu, že naňho zavolali políciu a spustili cyklus, pre ktorý nikdy nedostal patričnú starostlivosť.
„Vzali by ma na kliniku. Klinika by ma poslala k dermatológovi. Dermatológ by povedal: ‚Tak si na to dajte tento krém alebo si vezmite tieto antibiotiká,‘ ktoré nezaberali,“ povedal. „A potom by som znova kričal.“
Na klinike ho poslali k dermatológovi, ktorý mu predpísal krém a antibiotika. Nič z toho však nezaberalo. Pomohlo až, keď sa do toho obuli ľudia, ktorým na ňom záležalo.
Jessie Smithová, pastorka v biskupskom kostole sv. Ambrosa v Claremont v Kalifornii, kde sa Whiteley pravidelne sprchuje dvakrát do týždňa a navštevuje bohoslužby, vzala Whiteleyho na návštevu k viacerým lekárom. Tí ho odmietali vyšetriť, volali na neho políciu. Nevideli v ňom človeka hľadajúceho pomoc, ale len osobu na príťaž.
Dr. David Nasca, patológ na dôchodku, stretol Whiteleyho na ulici, a takisto sa mu pokúšal pomôcť.
Nakoniec mu diagnostikovali rakovinu kože. Prial si podstúpiť imunoterapiu, ale jeho poistka to nepokrývala. Potom mu poradcovia v komplexnom onkologickom centre pomohli zmeniť poistenie, aby mal nárok na starostlivosť, ktorú chcel.
Flores a Guerrero, ktorí obaja pracujú v zdravotníctve, išli s ním, aby ho obhajovali.
Teraz, s liečbou, povedal, že sa cíti oveľa lepšie ako pred tromi týždňami. Po ukončení liečby ešte môže potrebovať operáciu.
„Pred troma týždňami som mal pocit, že umieram. A pravdepodobne som aj mohol zomrieť,“ povedal.
Nebol to jediný spôsob, akým mu jeho komunita pomohla. V januári ho Flores a Guererro vzali pozrieť sa na vozidlo, ktoré sa mu páčilo. Anonymný darca dal pastorovi Smithovi peniaze, aby ho Whiteleymu kúpil. Hneď na druhý deň ho aj požehnali.
Whiteley používa auto ako miesto na spanie, ako formu prechodného bývania. Dúfa, že mu to pomôže postaviť sa na nohy pri hľadaní práce.
„Dostal som asi 20 dolárov a trištvrte nádrže plynu,“ povedal a dodal, „nie je to také zlé.“
Je presvedčený, že sú pred ním lepšie dni – a je to čiastočne kvôli ľuďom, ktorí mu ukázali, že i na ňom záleží.
