Americká aktivistka za občianske práva Rosa Parksová sa stala symbolom boja proti rasizmu. Jej meno sa dostalo do povedomia verejnosti po tom, čo sa odmietla vzdať svojho miesta v autobuse vyhradenom pre ľudí s bielou pleťou v roku 1955 v Montgomery v Alabame. Tento čin pobúril verejnosť, stal sa významným okamihom amerického občianskeho hnutia za práva Afroameričanov a viedol v historickému bojkotu autobusovej dopravy v meste.
Rosa Louise McCauley sa narodila 4. februára 1913 v meste Tuskegee v Alabame Leone Edwards a Jamesovi McClauley, učiteľke a zručnému tesárovi. Len o dva roky neskôr sa rodičia dvoch potomkov, dcéry a staršieho syna Sylvestra, rozhodli rozviesť. Deti sa postupom času stávali viac a viac vzdialené pre svojho otca, a tak sa spolu s matkou presťahovali na farmu k starým rodičom v Pine Level neďaleko Montgomery. Rosa väčšinu svojho detstva prežila doma, kde ju vzdelávala matka, pracujúca v neďalekej škole. Popri tom pomáhala na farme a učila sa bežným zručnostiam, ako bolo varenie a šitie.
K už tak zložitému životu u starých rodičov prispel aj fakt, že v čase Rosinho detstva prebiehala druhá vlna násilností voči Afroameričanom, ktorú viedli belosi v spolku nazývanom Ku Klux Klan v Spojených Štátoch Amerických už od občianskej vojny v roku 1865. Táto extrémne rasistická organizácia potláčala práva a slobody prostredníctvom násilia a zastrašovania.
Ku Klux Klan bol pre rodinu neustálou hrozbou. Rose neskôr spomínala, ako vypaľovali černošské kostoly a školy. Bičovali a zabíjali rodiny. Nepokojný život, tak po nociach neustále strážil starý otec s puškou v ruke. Ženy a deti ukryté v zabednených domovoch so strachom čakali či sa dožijú nasledujúceho rána. Často oblečené a pripravené na možný útek. Rose sa niekoľko krát zúčastnila stráženia spolu so svojím starým otcom.
Vyrastala v ťažkých podmienkach a už od útleho detstva musela čeliť rasovej diskriminácii, ktorá bola v tom čase v Spojených Štátoch úplne bežná. Podrobená segregácii musela Rosa po nastúpení do školského systému navštevovať iba triedy mimo bielych detí. V 19. storočí boli spísané diskriminačné zákony nazývané „Jim Crow“. Boli súborom právnych predpisov uplatňované na základe farby pleti. Medzi tieto zákony spadali oddelené verejné priestory, školy, miesta v hromadnej doprave, ale týkali sa aj oddelených miest na bývanie a pod. Tieto opatrenia boli zavedené s cieľom udržať bielu nadradenosť a potlačiť práva čiernych obyvateľov v USA podnietené lynčovaním, násilím a rôznym formám útokov.
Jim Crow, nie je meno reálnej osoby. Termín bol používaný, ako slangový výraz pre černochov a neskôr sa stal symbolom systému rasovej segregácie v Spojených štátoch. Podľa niektorých historikov pochádza z populárnej piesne a tanečného čísla v 19. storočí, v ktorom bolo predstavených niekoľko čiernych postáv.
V Rose prekvital záujem o vzdelanie, ktorý vyústil štúdiom na učiteľskej škole. Tú však pre zlú finančnú situáciu v rodine musela v 16. rokoch opustiť a začať upratovať domy bielych ľudí. V roku 1932, keď dovŕšila 19 rokov, vydala sa za Raymonda Parksa, ktorý bol aktivistom za občianske práva a viedol organizáciu NAACP (National Association for the Advancement of Colored People). Povzbudil ju, aby sa vrátila na strednú školu a získala svoj učiteľský titul.
Rosa sa po štúdiu a krátkej práci krajčírky stala vďaka svojmu manželovi aktívnejšou v boji za rovnosť a spravodlivosť pre afrických Američanov. V roku 1943 sa presťahovala do Montgomeru v Alabame a začala pracovať ako tajomníčka v miestnej pobočke NAACP.
Prvého novembra 1955 sa Rosa Parksová viezla preplneným autobusom v Montgomery. Keď si šofér všimol, že v uličke stojí niekoľko bielych ľudí, požiadal štyroch Afroameričanov, aby pre nich uvoľnili svoje miesta. Traja z nich tak automaticky urobili, Rosa Parksová však ostala sedieť. Následkom čoho bola zatknutá a dostala pokutu 10 dolárov za priestupok a 4 doláre za súdne trovy, no ani jeden z nich nezaplatila. Namiesto toho prijala ponuku E. D. Nixona, prezidenta miestnej pobočky NAACP, odvolať sa proti rozsudku a napadnúť právnu segregáciu v Alabame. Napriek nebezpečenstvu z vyhrážania a ohrozenia života boli obidvaja presvedčený o tom, že toto ich konanie má potenciál vyvolať národné pobúrenie. Len štyri dni potom sa začal historický bojkot mestskej hromadnej dopravy v Montgomery. Afroameričania tvorili zhruba 70% cestujúcich a ich následná absencia otriasla príjmami autobusovej spoločnosti. Bojkot trval viac ako rok a viedol k zrušeniu segregovaných pravidiel pre miesta v mestských autobusoch.
Protesty proti diskriminačnej segregácii sa rozšírili cez hranice Montgomery do celých Spojených štátov. Odvaha a hrdinstvo Parksovej inšpirovali mnoho ďalších ľudí k boju za práva čiernych. Nakoniec najvyšší súd 13. novembra 1956 prehlásil segregovanie sedadiel v autobusoch za protiústavné a o sedem dní neskôr bol vydaný súdny príkaz k integrácii týchto miest. Rouzsudok ukončil bojkot hneď v nasledujúci deň a Rosa Parksová sa tak stala symbolom boja za rovnosť a spravodlivosť.
Parksová nebola ani z ďaleka prvá, kto sa odmietol vzdať svojho miesta v autobuse. Odvážnemu činu predchádzali ďalšie udalosti. Pätnásť ročná Claudette Colvinová bola len deväť mesiacov pred týmto okamihom zatknutá za rovnaký skutok, tak ako desiatky ďalších černošských žien pred ňou. Ani jedna z nich však nemala, tak ako Parksová prístup k zdrojom a publicite vďaka pôsobeniu v NAACP a svojej činnosti aktivistky.
Po tomto kroku sa začala ešte viac angažovať v boji za práva čiernych. Bola členkou viacerých organizácií, ktoré bojovali za rovnosť a spravodlivosť, pomáhala ľuďom v núdzi a tiež sa angažovala v práci s mládežou. V roku 1987 založila Rosa Parks Foundation, ktorá podporovala vzdelávanie a rozvoj komunít. Parksová sa stala vzorom pre mnoho ľudí a jej odvaha a hrdinský čin je predmetom výuky na školách aj v súčasnosti.
„Robím to najlepšie, čo môžem, aby som sa pozerala na život s optimizmom a nádejou a tešila sa na lepší deň, ale nemyslím si, že existuje niečo také ako úplné šťastie. Bolí ma, že je tu stále veľa aktivít Klanu a rasizmu. Myslím, že ak hovoríme, že sme šťastní, máme všetko, čo potrebujeme a všetko, čo chceme a nie je nič viac, čo by sme si priali. Do tejto fázy som ešte nedospela.“
Taktiež pokračovala v cestovaní a vystupovala na verejných podujatiach, aby zdieľala svoj príbeh a boj za zrovnoprávnenie. V rokoch 1995 a 1999 navštívila Juhoafrickú republiku a stretla sa s Nelsonom Mandelom, ktorý bol v tom čase prezidentom krajiny. Za svoju neúnavnú činnosť získala niekoľko ocenení, medzi nimi aj v roku 1999 najvyššie civilné vyznamenanie v USA, Zlatú Medailu Kongresu, za jej prácu na podporu občianskych práv.
Potom, čo Rosa Parksová vo veku 92 rokov zomrela bolo jej telo uložené v rotunde amerického Kapitolu. Táto česť je vyhradená pre občanom, ktorí vykonali veľkú službu pre svoj národ. Parksová bola prvá žena a druhá osoba čiernej pleti, ktorá obdržala toto vyznamenanie. Po dobu dvoch dní, kde tu s úctou ležala rakva s jej telom, prichádzali návštevníci ďakovať jej oddaným činom za rovnosť a spravodlivosť. Odkaz Rosy Parksovej naďalej pretrváva aj v autobiografii s názvom „Rosa Parks: My Story“, ktorú v roku 1992 spísal Jim Haskins.
