Inkská ríša vydržala len zhruba 100 rokov, kým ich v 16. storočí nenapadli Španieli. Posledný inkský panovník, Atahualpa, bol 26. júla 1533 popravený. Španieli mu vystrojili kresťanský pohreb no traduje sa povera, že ho jeho stúpenci vykopali a mumifikovali podľa starých inkských tradícií.
Už nejaký čas predtým než došlo k napadnutiu Inkovia pred Španielmi utekali, dokonca opustili aj slávne Machu Picchu. A aj keď boli od civilizácie oddelení Andami, zanechali dedičstvo, ktoré sa dodnes poriadne študuje.
1. Visuté mosty
Keď do Peru vtrhli Španieli, boli zarazení tým, že ponad zúrivé rieky vedú mosty z trávy a srsti alpaky. Považovali sa v tomto súboji za nadradených, nevedeli však, ako takýto most vztýčiť. Posledný most, ktorý sa zachoval, je Q’eswachaka.
2. Úžasný zavlažovací systém
Andy nie sú práve najlepším miestom na pestovanie, Inkovia si s tým však poradili a vybudovali kaskádovité polia a zavlažovací systém, ktorý im pri pestovaní pomohol.
Kamenné steny chránili tieto kaskády pred mrazom a do pôdy boli vmiešané najlepšie druhy piesku, štrku a hliny, aby ju udržali dlhšie vlhkú. Rovnako vybudovali drenážny systém, ktorý vo vlhkých mesiacoch odnášal vodu preč z kopcov. Zavlažovací systém bol na takej dobrej úrovni, že ich políčka by vydržali mesiace suchôt bez najmenšej ujmy.
3. Milovali zemiaky
Odhaduje sa, že pestovali až 3000 druhov zemiakov.
Zemiaky rástli vo voľnej prírode naprieč celým južným Peru a Bolíviou už tisícky rokov predtým než prišli Inkovia s pestovaním. Španieli ich objavili počas hľadania El Dorada. Predstavili ich Európe a odtiaľ celému svetu. Ľudia najprv tejto plodine neverili a kŕmili nimi prasatá, až kým ich nezačala konzumovať aj vyššia trieda. Dokonca sa povráva, že Mária Antoinetta nosila vo vlasoch zemiakový kvet.
4. Ctili si Slnko
Verili, že boh Slnko, Inti, bol predkom inkských kmeňov. Dnes existuje množstvo slnečných hrobiek, aj slávny Slnečný chrám v Machu Picchu. Obrovská skala v strede bol, pravdepodobne, oltár, no bola príliš nízko na to, aby slúžila na takéto účely. Stále sa celkom nevie, na čo toto miesto slúžilo, no predpokladá sa, že vďaka nemu určovali najlepší čas na sadenie plodín.
5. Len niekedy obetovali deti
Väčšinou si na obetu vybrali lamu, najlepšie čiernu, ktorá bola neobyčajnejšia, a preto aj cennejšia než dieťa. Hocijaká lama bola v tom čase veľmi cenná. Poskytovala vlnu, mäso a hnoj pre plodiny.
Lamy boli často obetované práve preto, aby mali Inkovia dobrú úrodu. Španielsky kronikár opísal túto obetu nasledovne: Inkovia položili lamu na oltár, musela byť tvárou na východ a kým ešte žila, rozrezali jej ľavú stranu a vybrali srdce, pľúca a črevá – všetko naraz. Verili, že ak sa pľúca po vybratí stále hýbu, prinesie im to šťastie.
6. Veľká hlava u nich nadobudla celkom nový rozmer
Inkovia a ich predkovia obdivovali veľké hlavy. Vyššie triedy viazali svojim deťom hlavy, aby ich vytvarovali do požadovaného tvaru. K hlave im pripevnili dve drevené dosky a silno ich zviazali obväzmi.
Začínali s tým väčšinou krátko po narodení a hlavy mali obviazané niekoľko mesiacov (v niektorých prípadoch až dva roky). Nežiaducich účinkov bolo, prekvapivo, veľmi málo. Ukázalo sa, že to malo zanedbateľný vplyv na lebku a ani mozog to výrazne nepoškodilo.
7. Ako určovali čas?
Mali solárne hodiny, ktoré nazývali Intihuatanas. Dvoje ešte existujú, jedny z nich sa nachádzajú, samozrejme na Machu Picchu. Tieň štvorhranného kameňa navrchu určuje, koľko je hodín. Základná skala slúžila ako oltár pri modlitbách za úspešný zber a tých, ktorí sa dotkli štvorhrannej skaly, sprevádzala sila.
Kameň bol v roku 200 počas natáčania reklamy na pivo poškodený. Spadol a roztrieštil sa na malé kúsky. To viedlo k zákazu nakrúcania na Machu Picchu.
8. Nevedeli písať, v počítaní však boli majstri
Inkovia nemali žiadne písmo, čo mierne sťažuje historikom a archeológom prácu. Zo všetkých civilizácií z doby bronzovej boli Inkovia jedinou, ktorá nemala svoje písmo.
Najbližšie k písmu mali uzlíky známe ako khipus alebo quipus, ktoré sa používali pri rátaní a zaznamenávaní finančných transakcií.
Tieto uzlíky slúžili, pravdepodobne, aj na zaznamenávanie stavu surovín – koľko mali kukurice, fazule a iných plodín. Medzery medzi jednotlivými uzlíkmi predstavovali množstvo danej suroviny. Čím väčšia vzdialenosť, tým väčšie množstvo.
9. Inkské steny – ako ich postavili?
Najväčším dedičstvom, ktoré za sebou nechali, sú stavby bez použitia malty alebo cementu. V Sacsayhuamane môžeme stále vidieť pôvodné steny zo skál, ktoré vážia viac než 100 ton.
Skaly boli vyťažené niekde v okolí, opracované bronzovými nástrojmi a prenesené lanami a tyčami. Na niektorých skalách stále vidno, kde umiestnili jednotlivé tyče, aby ich mohli preniesť. Boli tak presne opracované, že do seba dokonale zapadli a nebolo potrebné použiť žiadne spojivo (maltu ani cement). Po umiestnení boli ešte do hladka zbrúsené.
Foto: Listverse
