Niektoré z týchto pevnín sa objavili na mapách po nesprávnych výpočtoch prvých prieskumníkov. Vznik iných bol úmyslom ako miesta pomenovať po patrónoch, ktorí financovali výpravy za poznaním.
Hovorí sa, že prieskumník Robert E. Peary údajne objavil tzv. „Crocker Land“, rozľahlý ostrov v Arktíde, aby sa zabezpečil od finančníka zo San Francisca Georgea Crockera. Aj keď Crocker Land neexistoval, nebránilo to veľkým organizáciám (vrátane Amerického prírodovedeckého múzea) sponzorovať štvorročnú expedíciu na jeho nájdenie. Rovnako ako fiktívny Crocker Land aj naše 4 imaginárne ostrovy si našli svoje miesto v histórii, napriek tomu, že neležia na skutočnej mape.
Ostrov démonov
Táto pevnina (niekedy zobrazovaná ako dva ostrovy) sa údajne nachádza pri pobreží Newfoundlandu a objavila sa na mapách zo 16. a začiatku 17. storočia. Pomenovaná bola podľa tajomných výkrikov a stonov vychádzajúcich z hmly, ktoré hlásilo niekoľko námorníkov. Ostrov získal o niečo väčšiu identitu po roku 1542, keď bol dobrodruh a šľachtic Jean-François de Roberval vyslaný francúzskym kráľom, aby založil osady pozdĺž severoatlantického pobrežia. Na plavbu si priviedol svoju neter Marguerite de La Roque de Roberval, ktorá prežila vášnivý pomer s jedným z jeho dôstojníkov. Roberval bol taký nahnevaný, že ju vysadil na breh bližšie nešpecifikovanom ostrove démonov na rieke Svätého Vavrinca. Marguerite prežila na ostrove plnom divých zvierat niekoľko rokov. Keď ju baskickí rybári zachránili a vrátila sa späť do Francúzka povedala, že ju sužovali „nevysloviteľne odporné šelmy a pekelné mláďatá“
Margarétin príbeh sa objavuje v niekoľkých historických záznamoch, vrátane verzií františkánskeho mnícha Andrého Theveta a kráľovnej Navarry. Napriek tomu sa miesto „ostrova démonov“ nikdy s istotou nenašlo. Námorný historik Donald Johnson ho identifikoval ako ostrov Fichot, ktorý leží na Robervalovom kurze a je domovom hniezdnej kolónie severnej suly bielej. Druhu morského vtáka, ktorého hrdelné výkriky mohli byť považované za zvuky démonov.
Antilia
Antillia, tiež známa ako Ostrov siedmich miest, bol kartografický fenomén z 15. storočia, o ktorom sa hovorí, že leží ďaleko na západ od Španielska a Portugalska. Príbehy o jeho existencii sú spojené s iberskou legendou, v ktorej sedem vizigótskych biskupov a ich farníci utiekli v 8. storočí pred moslimskými dobyvateľmi. Plavili sa na západ a nakoniec objavili ostrov, kde založili sedem osád. Biskupi spálili svoje lode a nikdy sa nevrátili do svojej vlasti.
Podľa niektorých verzií navštívilo Antilliu veľa ľudí, ale nikto z nej už neodišiel. Iné príbehy hovoria o námorníkoch, ktorí videli ostrov z diaľky, no keď sa priblížili, krajina vždy zmizla. Medzi Španielskom a Potrugalskom vznikol dokonca spor o tom, komu ostrov údajne posiaty drahými kovmi vlastne patrí. Keď bol koncom 15. storočia severný Atlantik presnejšie zmapovaný, odkazy na Antilliu zmizli.
Atlantída
Prvýkrát spomenutá Platónom, bola Atlantída údajne veľký ostrov, ktorý ležal „západne od Herkulových stĺpov“ v Atlantickom oceáne. Hovorilo sa, že je to pokojné, ale mocné kráľovstvo, ktoré sa stratilo pod vlnami potom, čo bohovia uvoľnili silné zemetrasenie ako trest za vedenie vojny proti Aténam. Idetntifikovať ostrov sa pokúsili mnohí. Hoci Atlantída mohla byť iba výplodom Platónovej fantázie, viacerí archeológovia aj dnes veria, že skutočne existovala. Spája sa s minojským ostrovom Santorini, ktoré sa nachádza severne od Kréty, pretože jeho centrum sa zrútilo po sopečnej erupcii a zemetrasení okolo roku 1500 p.n.l.
Avalon
Ostrov Avalon sa prvýkrát spomína vo zväzku z 12. storočia ako miesto, kde odišiel legendárny kráľ Artuš, aby sa tam zotavil po bitke. O ostrove sa hovorilo v súvislosti s keltskými legendami ako o raji, na ktorom mnísi z opátstva Glastonbury údajne našli Artušove kosti. Neskorší historici, ale veria, že ich „objav“ bol iba akýmsi reklamným ťahom na získanie peňazí na opravu kláštora.
História je plná miest, ktoré ľudia opísali vo svojich príbehoch a mapách, aj keď na tie skutočné sa nikdy nedostali.
