Už v prvých dvoch rokoch života, prvorodená Violet Constance Jessop, dcéra írskych katolíckych emigrantov Williema a Katherin Jessopových predostrela svetu svoju obrovskú vôľu žiť. Nezvyčajný životný príbeh sa začal písať 2. októbra 1887 neďaleko Bahua Blanca V Argentíne, kedy život sivookého dieťaťa s kučeravými vlasmi, visel na vlásku. Tuberkulózou a týfusom zmietané telíčko bolo odsúdené na smrť. Nikto, preto nečakal, že sa dieťa uzdraví. Avšak táto pozoruhodná vnútorná sila žiť bola nečakaným pojítkom celého Violetinho príbehu.
Rozrastajúca sa rodina nadobudla ďalších osem členov, z ktorých prežilo šet detí spolu s Violet. Tá strávila detstvo starostlivosťou o mladších súrodencov. Počas šesnásteho roku života otec Williem nečakane zomiera na následky operačných komplikácii. Tragická udalosť donútila zvyšok rodiny presťahovať sa späť do Európy. Bolo teraz úlohou matky postarať sa o potomstvo, i keď toto miesto podlomilo jej zdravie a „remeslo“ musela odovzdať najstaršej dcére. Prácu si Violet našla v rovnakej spoločnosti ako matka, Royal Mail Line a neskôr v neslávne známej White Star Line. Hoci bola na túto pozíciu primladá jej príjemná osobnosť a jazykové znalosti angličtiny, španielčiny a francúžtiny jej pomohli miesto získať. O tragickom vývoji spoločnosti však v tedy nik ani len netušil.
Osud, ktorý by zvládol len málo kto
Violet často počúvala o príbehoch z búrlivého oceánu i náročných pasažiéroch, avšak hlboko zakorenená vôľa pomáhať rozhodla o jej ďalšom osude. Pracovala sedemnásť hodín denne s plácou 210 libier na mesiac. Novú životnú trasu si postupne zamilovala. Tá sa začala formovať na prvej z tria luxusných parníkov prevádzkovaných spoločnosťou White Star Line, Olympicu v roku 1908, v tom čase najväčšom civilnom plavidle. Bola súčasťou posádky, ktorá 20. septembra 1911 opustila prístav v anglickom Southamptone a na trase sa zrazila s britskou vojenskou loďou HMS Hawke. Aj keď nedošlo k žiadnym úmrtiam loď sa musela vrátiť naspäť do prístavu. Neskoršia oprava jej masívnej konštrukcie odložila dostavbu a prvú plavbu sesterskej lode Titanic. Violet sa rozhodla vo svojích memoároch tejto kolízii nevenovať pozornosť, no príbehy jej nasledujúcich rokov sa ďalej stupňovali.
Zatiaľ, čo ukotvená loď čakala na svoju rekonštrukciu, presvedčili priatelia Violet, aby sa prihlásila na prvú plavbu Titanicu naprieč chladným Atlantikom. Neskôr k tejto udalosti napísala, „musím sa, čo najskôr vrátiť do práce, kým stratím nervy“. Práca na mori bola jedna z vecí, ktoré vždy starostlivá Violet vedela robiť perfektne, a preto jej rozhodovanie netrvalo dlho.
O necelých sedem mesiacov 9. apríla 1912 pristavil koč poháňaný koňmi v prístave Southampton a z neho vystúpila mladá dáma v dlhom hnedom kostýme. Prvé štyri dni plavby elegantnej parnej lode Violet vo svojich memoároch opisuje kvetnato. Spomína na meno Thomas Andrewa, ktorý dbal na požiadavky posádky a urobil všetko pre to, aby sa jej členovia cítili spokojní.
Každý večer pred spaním sa Violet išla nadýchať čerstvého vzduchu na palubu. V osudnú noc, ale blahodárny spánok neprišiel. V pamätiach sa uvádza, že na svoju plavbu Titanicom si priniesla kópiu preloženej hebrejskej motlitby, ktorú jej kedysi dala stará írka, aby ju ochraňovala pred ohňom a vodou. Po tom, čo si zvláštne formulovanú motlitbu prečítala, donútila to isté urobiť aj svoju spolubývajúcu, pravdepodobne tiež stevardku Elizabeth Leather, ktorá potopenie Titanicu prežila spolu s ňou. Bolo krátko pred polnocou, keď Violet dokončila v posteli každodenné motlitby a vo svojej kajute začula, „tichý, trhaný, chrumkavý zvuk“. Keďže sa o Titanicu tradovalo, že je nepotopiteľný, neprikladala nezvyčajným zvukom priveľký význam. Keď si nakoniec, ale uvedomila, že niečo nie je v poriadku, obliekla sa a vyšla na palubu.
Po príkaze spolu s ostatnými stevardkami pomáhali ženám a deťom nasadnúť do záchranných člnov. V chaose sa nedali odtrhnúť od svojich mužov. Následkom jazykovej bariéry prikázal lodný dôstojník personálu, aby nasadli do člnu číslo 16 a ukázali tak pasažiérkam, že nastúpiť do záchranných plavidiel je bezpečné. Violet tak svitla nádej na prežitie potápajúceho sa kolosu. Malý čln sa nekonečnými hodinami plavil mrazivým Atlantikom, až kým preživších vyzdvihla zaoceánska loď Carpathia a doviezla ich do bezpečne na Americkú zem.
Desivá trojica „náhod“ pokračuje..
Po potopení Titanicu a vypuknutí 1. svetovej vojny sa Violet vyškolila ako zdravotná sestra Britského červeného kríža, aby pomáhala zraneným v podzemných nemocniciach. Odtiaľ ju čoskoro vyslali na plavbu luxusným parmíkom Britanic, známej britskej spoločnosti. Loď sa však čoskoro stala nemocnicou plávajúcou naprieč Egejským morom ku krvavému bojisku Gallipoli v Turecku. 21. novembra 1916 sedela Violet Jessopová pri raňajkách, keď plavidlom otriasol tlmený výbuch. Dodnes sa vedú špekulácie, čo ukončilo plavbu Britanicu v osudný deň. Torpédo alebo podvodná mína zasiahli konštrukciu lode a rovnako ako u Titanicu voda zatopila päť prepážok, a tak nefunkčné vodotesné dvere rozhodli o potopení nemocničného parníka.
Po príkaze nastúpiť do záchranných člnov utekala ešte Violet do svojej kajuty, aby zhromaždila niekoľko cenností vrátane modlitebnej knižky a vrátila sa naspäť na palubu. Britanic sa nemilosrdne prevracal na bok potom, čo kapitán nariadil spustenie turbín v snahe dopraviť plavidlo na breh. Toto rozhodnutie spôsobilo len ďalšie straty na životoch, keď niekoľko z prvých člnov lodné vrtule rozsekali na kusy. Violet tentokrát nemala toľké šťastie. Neustály chod vrtúľ stiahol jej telo pod kýl lode, udrel ju do hlavy a spôsobil zlomeninu lebky a obrovskú reznú ranu na nohe. Z hrôzostrašného incidentu, však aj tento krát vyviazla živá. Záchranné člny napokon odviezli viac ako 1000 ľudí, 30 členov posádky potopenie Britanicu neprežilo. Neskoršia poznámka od dvoch známých lekárov, vedľa ktorých Violet skoro ráno kľačala na omši, „viem, čo ťa dnes zachránilo , mladá dáma“, podnecuje k diskusiám tejto desivej udalosti ešte viac.
John Maxtone – Graham, editor jej spomienok si poznamenal, „Violetina tvrdohlavá, takmer divoká vôľa žiť ju uzdravila“.
Od búrlivých rokov k pokojnému koncu
Nasledujúce tri roky strávila Violet zotavovaním sa z ťažkých zranení. Počas nich sa skončila vojna a cez Atlantik opäť vyplávali lode, tentokrát úspečne. Po troch katastrofách na mori znova pokúšala šťastie a v roku 1920 podpísala zmluvu s obnoveným Olympicom. Naďalej plnila priania cestujúcich na piatich plavbách okolo sveta v britských lodných spoločnostiach. Po krátkych administratívnych prácach sa ešte naposledy na dva roky vrátila na more s posádkou Royal Mail Line smerujúcej do Južnej Ameriky. Po návrate do Anglicka sa jej pozoruhodný život na mori blížil ku koncu. Ako 63 ročná sa uchýlila do malého slameného domčeka v anglickom Great Ashfield s pestovanou záhradkou, kde sa v útlom príbytku obklopila spomienkami zo života na vode. Malú zbierku uchovala až do svojej smrti v roku 1971. Zomrela v Anglicku na zlyhanie srdca a jej spomienky vyšli na svetlo sveta v roku 1996.
Na otázku priateľa, ako sa jej podarilo prekonať neobyčajné nástrahy života odpovedala len krátko, pomohla mi, „len vôľa a obrovský kus viery v boží zásah“.
