Minulé storočie bolo plné zmien, udalostí a ťažkých situácii. Obzvlášť závažný bol problém, ktorý sa vyskytol v Spojených štátoch amerických, kedy bola krajina preplnená sirotami. Mnohokrát nielen chudobnými a opustenými, ale doslova zúboženými. Práve prítomnosť tak veľkého množstva detí bez rodičov a domova stálo za vznikom pestúnskych rodín. Už tu sa totiž začala praktizovať preprava detí do rodín, ktoré vôbec nepoznali.
Za celý koncept však môžeme vďačiť ministrovi Charlesovi Loringovi Braceovi, ktorého trápila chudoba a častokrát aj zneužívanie detí vo veľkomestách, kde on istý čas pôsobil ako misionár. Bol svedkom toho, ako sa niektoré deti tlačili v hrozných podmienkach sirotincov, zatiaľ čo iné sa snažili prežiť na uliciach. Boli špinaví, otrhaní a častokrát aj hluční a drzí. Ich rodičia boli buď mŕtvi, chorí alebo závislí na alkohole. Chcete vedieť podrobnejší koncept tohto vážneho a smutného problému? Pustite sa do čítania.
Prečo bolo toľko sirôt?
Medzi rokmi 1841 až 1860 sa do Spojených štátov amerických presťahovalo viac ako 4,3 milióna imigrantov, ktorí sem prišli hľadať lepší život. Utekali totiž z vlasti, ktorá im ho nielenže nevedela poskytnúť, ale bola sužovaná politickými problémami, chudobou a inými problémami. Problém však nastal v preľudnení niektorých amerických miest, kde následne chýbali pracovné miesta. Každý pre to musel priložiť ruku k dielu, častokrát aj malé deti museli pracovať v tých najhorších podmienkach. Neraz došlo k úrazu, pri ktorom zomierali otcovia, hlavy rodín. Alebo matky pri rôznych ochoreniach. Vo výsledku skončilo veľa detí ako siroty.
V roku 1850 bolo v New Yorku až 30 000 detí bez domova
Ak aj náhodou rodičov mali, neboli schopní sa postarať ani o seba, nie ešte o niekoľko detí. Tie boli preto nútené postarať sa o seba sami. Snažili sa prežiť na ulici alebo v sirotincoch. Veľa z nich však zomrelo na nehostinné počasie, nedostatok jedla, chorobu alebo ťažkú prácu.
Prvý vlak sirôt
Pre ťažkú situáciu začali vznikať spolky, ktoré sa snažili pomôcť. Vymyslela sa záchranná misia pre deti v núdzi, ktorá z ulíc zberala detí bez domova len preto, aby ich prerozdelili na miesta, kde budú mať aspoň o niečo lepší život.
Deti boli vydražené farmármi a remeselníkmi, ktorí ich potrebovali na prácu
Nebolo to však úplne ružové. Deti mohli mať zabezpečenú strechu nad hlavou a jedlo, no museli pracovať. Celý proces sa nápadne podobal aukcii, kde sa dražili deti na prácu na farme či vo fabrike. Celkovo bolo takto premiestnených odhadom 250 tisíc chudobných a opustených detí.
Sirotince boli natoľko preplnené, že deti vyhadzovali na ulicu už v 14 rokoch
V rokoch 1820 až 1900 počet obyvateľov Spojených štátov prudko vzrástol z 9,6 milióna na 76,1 milióna. Veľká časť nárastu bola spôsobená prisťahovalcami z Írska, Anglicka a Nemecka. Niekoľko sirotincov, ktoré existovali, bolo extrémne preplnených, čo je pravdepodobne dôvod, prečo boli deti „vyhodené na ulicu“ vo veku 14 rokov. Od týchto mladých dospelých sa očakávalo, že sa uživia sami bez pomoci komunity.
Sirotince poskytovali málo jedla a vzdelania a deti väčšmi strádali ako prosperovali
Sirotinci minulého storočia si vyslúžili pomerne ostrú kritiku zo strany ľudu, pretože existovali pádne obavy o tom, že vývoj týchto detí sa neuberá správnym smerom. Najväčšmi ale trpeli malé deti, ktoré nezačali pozitívny fyzický kontakt a tým bol narušený aj ich sociálny a kognitívny vývoj.
Charles Loring Brace sa stal priekopníkom systému pestúnskej starostlivosti
Charles Loring Brace bol človek so srdcom na správnom mieste. Všetky deti bez ohľadu na to, či boli malé alebo to už boli tínedžeri, či poslúchali alebo sa nechali zatiahnuť do pouličných gangov, chcel sa postarať o každého jedného z nich. V dobrej viere sa snažil presadiť ich umiestnenie do rodín s kresťanskou vierou. Bol totiž presvedčení, že práve to je najlepšie riešenie. Nemýlil sa, rodiny si deti bez mihnutia oka vzali.
