Ak ste niekedy prezerali staré fotografie z 19. a začiatku 20. storočia, pravdepodobne ste si všimli, že väčšina ľudí na nich má vážny výraz. Mnohí predpokladajú, že je to kvôli dlhým expozičným časom, no pravda je omnoho zložitejšia. Vážne výrazy na starých fotkách neboli len technickým obmedzením, ale odrážali aj kultúrne normy a historické vnímanie úsmevu.
Dlhé expozičné časy a neprirodzenosť úsmevu
Jedným z najčastejších vysvetlení vážnych tvárí na starých fotografiách sú dlhé expozičné časy. V 19. storočí nebolo fotografovanie rýchlym procesom. Ľudia museli zostať nehybní niekoľko minút, aby bola fotografia jasná a ostrá.
Udržať úsmev na tvári po dobu niekoľkých minút je pre človeka mimoriadne náročné. Usmievanie sa je prirodzená, ale krátkodobá reakcia, nie trvalý stav. Aj tí, ktorí sú považovaní za „večných usmievačov“, by mali problém udržať úsmev dlhšie než minútu bez toho, aby to vyzeralo neprirodzene. Preto sa ľudia radšej rozhodli pre neutrálny alebo vážny výraz.
Odkaz maľovaných portrétov
Dlhé expozičné časy však nie sú jediným dôvodom. Tradícia vážnych výrazov sa z veľkej časti preniesla z maľovaných portrétov. Pred vznikom fotografie boli portréty často jedinou možnosťou, ako zachytiť podobu človeka. Ich maľovanie trvalo hodiny, a tak úsmev, ktorý je krátkodobý a dynamický, nebol praktický.
Väčšina historických portrétov zachytáva vážne, neutrálne výrazy. Výnimky, ako slávny úsmev Mony Lisy, boli zriedkavé a zámerne výnimočné. Keď fotografia začala nahrádzať maľbu, ľudia prirodzene pokračovali v tejto tradícii a neusmievali sa ani pred kamerou.
Úsmev ako znak hlúposti alebo neprimeranosti
Historik umenia Nicholas Jeeves vysvetľuje, že úsmev mal v minulosti úplne iné kultúrne významy. V 17. storočí v Európe bol široký úsmev považovaný za znak nižšej spoločenskej triedy, nemravnosti, opitosti alebo hlúposti.
„Ukazovať zuby bolo pre vyššiu triedu viac-menej porušením etikety,“ píše Jeeves. Preto ak by niekto na portréte alebo fotografii ukázal široký úsmev, mohlo by to byť považované za nevhodné alebo dokonca zosmiešňujúce.
Filmový priemysel zmenil pravidlá
Kedy sa teda úsmev stal normou? Prekvapivo až v 20. rokoch 20. storočia, a to najmä vďaka rozmachu filmu. Pohyblivé obrázky ukázali ľudí v ich prirodzenom stave, zachytávajúc širokú škálu emócií vrátane úsmevu.
Filmy prispeli k zmene kultúrneho vnímania úsmevu, ktorý sa začal spájať s radosťou, priateľskosťou a šťastím. Postupne sa úsmev stal štandardom aj na fotografiách, keďže ľudia si osvojili novú normu emocionálneho vyjadrenia.
Nie, neboli stále smutní
Je dôležité si uvedomiť, že vážne výrazy na starých fotografiách neznamenajú, že ľudia v minulosti boli smutní alebo vážni po celý čas. Za ich neutrálnymi tvárami sa skrývali rovnaké emócie, aké prežívame dnes – vrátane radosti a smiechu.
Staré fotografie sú skôr kultúrnym a technickým odrazom svojej doby, nie dôkazom o tom, že ľudia v minulosti nevedeli byť šťastní. Možno nás nečaká žiadna sépiová galéria s veselými úsmevmi, no naši predkovia si určite vedeli užívať život – len ich na to nezachytil fotoaparát.
