Keď sa prechádzate po múzeu, vidíte umelecké diela v plnej kráse. To sa však netýka rímskych sôch. Tie rozprávajú iný príbeh. Rozbité nosy, odťaté hlavy a chýbajúce končatiny sú bežným javom. Prečo je však toľko sôch bez hláv?
Podľa Rachel Kousser, profesorky dejín umenia na Brooklyn College, sa odpoveď na túto otázku podobá „archeologickej kriminálke“. Zahŕňa skúmanie kontextu sochy a povahy zlomu. Hoci presné dôvody môžu byť neuchopiteľné, objavilo sa niekoľko vzorcov.
Jedno z jednoduchých vysvetlení mnohých rozbitých hláv súvisí so zraniteľnosťou oblasti krku. V priebehu rokov sa sochy mohli prevrátiť alebo z rôznych dôvodov prepravovať, čo spôsobilo zlomenie krku – najslabšej časti sochy.
Sochy bez hlavy však nie sú vždy výsledkom nehôd. Rimania niekedy úmyselne poškodzovali svoje vlastné pamiatky. Prostredníctvom procesu známeho ako damnatio memoriae mohol senát vymazať pamiatku na neobľúbeného cisára. Hlasovanie za odsúdenie cisára, ako bol napríklad neslávne známy Nero, by viedlo k znehodnoteniu jeho sôch. Tento brutálny čin zahŕňal rozbíjanie hláv, aby sa obraz cisára doslova vymazal z pamäti.
Zaujímavé je, že niektorí rímski sochári navrhovali svoje sochy s odnímateľnými hlavami. Kenneth Lapatin, kurátor starožitností v Múzeu J. Paula Gettyho, vysvetlil, že tieto hlavy poskytovali niekoľko možností. Umožnili umelcom použiť rôzne materiály na tvár, zamestnať rôznych sochárov alebo vymeniť hlavy podľa toho, ako sa časom menila estetika.
Hlavy však neboli jedinými časťami, ktoré bolo možné meniť. Niektoré sochy boli vyhotovené tak, aby sa dali odňať ruky alebo iné prvky. Príkladom je socha Sediacej ženy z 2. storočia, ktorá je dnes uložený v Art Institute of Chicago. Bola navrhnutá tak, aby mohla predstavovať akúkoľvek bohyňu alebo významnú dámu.
V niektorých prípadoch obchodníci s moderným umením odstránili hlavy s cieľom dosiahnuť zisk a neporušené kusy predali samostatne. Príkladom je socha Drapérie v Gettyho múzeu, ktorá bola v roku 1972 bez hlavy. Archívne fotografie však odhalili, že ešte v 30. rokoch 20. storočia hlavu mala. To viedlo k fascinujúcemu zisteniu, že obchodníci s umením jej odrezali hlavu, aby maximalizovali zisk.
Napriek spomínaným problémom sa však konzervátorom v mnohých prípadoch podarilo úspešne spojiť sochy s ich chýbajúcimi časťami a oživiť ich historickú integritu. Cesta týchto starovekých diel nám pripomína, že umenie rozpráva nielen o histórii, ale je aj svedkom zložitých ľudských činov naprieč časom.
