Staroveký svet je dnešným ľuďom už taký vzdialený, že o ňom vieme len pramálo a niekedy ešte aj tie informácie, ktoré máme, nemusia byť celkom pravdivé. A pritom je staroveký svet plný fascinujúcich informácií.
Poznať históriu je po viacerých stránkach dôležité, v prvom rade pre to, aby sme sa z nej mohli poučiť, ale aj preto, že každá informácia človeka niečomu priučí, nakoniec nikdy nevieme kedy sa nám ktorá informácia zíde. Takže, ak nechcete zostávať v omyloch, prečítajte si objasnenie niektorých najčastejších mýtov, ktorým ľudia veria.
Klamstvo: Sparťania boli neporaziteľní
Najmä v západnej kultúre sú Sparťania vnímaní ako nepremožiteľní, silní a odvážni bojovníci. Je to akýsi koncept dokonalého bojovníka. A nie je tomu tak celkom bezdôvodne. Sparťania už od ranného veku navštevovali školu agoge, kde boli deti vystavené drsným metódam výcviku, pričom niektoré prišli aj o život. Súčasťou tohto výcviku bolo prenasledovanie a zabíjanie neozbrojených heilótov (išlo o podtriedu Sparťanov, niečo viac ako otroci, no menej ako bežní občania). Na deti bolo používané aj násilie, neskôr staršie deti mohli týrať mladšie.
Napriek tvrdému výcviku neboli Sparťania ani zďaleka takí zdatní bojovníci. Mohli mať výhodu v podobe dobrej taktiky a vybavenia, ale neboli najlepšími bojovníkmi histórie. Ich prehry a výhry boli 50 na 50. Dokonca boli aj bitky, v ktorých sa Sparťania vzdali.
Klamstvo: Vypálením Alexandrijskej knižnice sme prišli o vzácne vedomosti
Alexandriu dal prirodzene postaviť Alexander Veľký. Chcel z neho urobiť najmodernejšie mesto na svete, ktorému nemohla chýbať najkomplexnejšia knižnica – úložisko všetkých dovtedy známych vedomostí. O nejaký čas neskôr bola ale vypálená Júliusom Caesarom, a tak sme údajne prišli o veľa vzácnych literárnych diel.
V skutočnosti boli jedinečné starodávne rukopisy uložené aj na inom mieste – kópie boli roztrúsené po rôznych knižniciach v celom Stredomorí. Mnohé boli takisto zničené, ale aj tak sa niektoré klenoty zachovali.
Klamstvo: Gladiátori bojovali na smrť
Možno to poznáte z filmov, ale boje medzi gladiátormi nemuseli vždy končiť smrťou jedného z nich. Niekedy tomu tak naozaj bolo, no skôr vo výnimočných prípadoch. Pre ľudí, ktorí ich “vlastnili” bolo totiž oveľa výhodnejšie, aby ich bojovník – gladiátor, prežil. Preto sa nie zriedka stávalo, že gladiátori dostali lekárske ošetrenie a celkovo bolo o nich dobre postarané (hovorí sa, že ich vykrmovali, aby mali čo najväčšiu vrstvu tuku, ktorá ich mala chrániť pred údermi). Našlo sa zopár gladiátorov, ktorí sa preslávili natoľko, že si vykúpili slobodu.
Klamstvo: Aténska demokracia nebola až taká demokratická
Aj dnes máme v mnohých krajinách zavedenú demokraciu, no veľa ľudí jej fungovanie spochybňuje a ako dokonalý príklad fungovania uvádza Atény. Za ich “demokratickej” vlády bola ale ešte väčšia nerovnosť vo svete ako je tomu dnes.
Aj tu, v Aténach, existoval hlavný riadiaci orgán (neboli ním všetci ľudia) – Zhromaždenie občanov. Stretlo sa niekoľko vybraných občanov nižšej vrstvy a diskutovali o legislatíve. Zhromaždenia sa ale napríklad nemohli zúčastniť ženy, otroci ani občania, ktorých rodičia neboli Aténčania.
