Ak hľadáte spôsob akým podať výpoveď s veľkou gráciou tak, aby si vás váš budúci bývalý zamestnávateľ zapamätal, ponúkame vám ako inšpiráciu zopár slávnych rezignácií, ktoré vypálili v naozaj extrémnom štýle.
Povedz to tortou
Čiastočne vďaka Pinterestu a čiastočne vďaka istej reklame sa torty oznamujúce výpoveď stali obľúbeným spôsobom, ako odísť z práce. Zatiaľ čo tento darček na rozlúčku môže vyvolať celé spektrum reakcií, Piotr Sosnowski, spoluzakladateľ a šéf HR, spomína na svoj zážitok z odchodu rád.
„Pred pár rokmi, keď sme boli len malým startupom, sme mali v kancelárii celkom zábavnú príhodu, ktorá mi dodnes dokáže vyčarovať úsmev na tvári (v dobrom slova zmysle). Ako jeden zo zamestnancov som sa rozhodol odísť z práce, a tak som v deň podania výpovede jednoducho prišiel do kancelárie s pobaveným výrazom, podaroval ostatným kolegom a šéfovi tortu s napísom, ktorý hovoril jasne, položil ju na stôl a odišiel. Viac som sa do práce nevrátil.
Výpoveď a pizza
Luka Arežina, teraz spoluzakladateľ DataProt, mal po absolvovaní strašidelného polročného kontraktu v call centre v Londýne príležitosť zamestnať sa ako IT konzultant inde. Nepredĺžiť zmluvu bolo pre neho jednoduché rozhodnutie, pretože jeho práca v call centre bola spojená s nízkym platom, hroznými pracovnými podmienkami a skutočne nepríjemným šéfom. „Nikomu v práci som nepovedal, že odchádzam, ani že sa mi naskytla lepšia príležitosť zo strachu zo sabotáže, ktorej by bol náš šialený šéf schopný. Keď sa blížil posledný deň, začal som premýšľať nad plánom.”
„Zavolali a objednali si 26 veľkých pízz, pre každého zamestnanca vo firme jednu, každú s personalizovanou správou, vtipom alebo motivačnými frázami. 26. pizza však išla šéfovi, a tak som nariadil, aby jeho pizza bola čo najväčšmi pikantná.
„Súčasne som mu doručil správu o svojom odchode. Myslím si, že z pizze veľa nezjedol a ešte som mu aj pokazil nadchádzajúce chvíle dňa, no za ten pocit zadosťučinenia to rozhodne stálo!”
Prostý odchod
Ron Blake si spomína na svoj spôsob, akým dal výpoveď z práce v právnickej firme. „Moje frenetické pracovné povinnosti zahŕňali vybavovanie rôznych pochôdzok – vklad peňazí do banky, vyzdvihnutie obeda na firemné stretnutia, nákup kancelárskych potrieb, vybavovanie pošty.”
Keď jedného dňa prišiel do práce, Blake si uvedomil, že táto práca narúša jeho vzdelanie a budúcnosť. V okamihu sa rozhodol skončiť a rozlúčil sa so svojimi spolupracovníkmi a priateľmi. Jeho kolegovia ho však nebrali ani trochu vážne, a akoby sa nič nestalo, naďalej mu posielali prácu, objednávky na obed a spisy, aby sa o to postaral. Blake ich odovzdal ďalšej osobe a potichu odišiel.
„O niekoľko hodín neskôr, po vybavení si osobných záležitostí som sa vrátil domov. Moja hlasová schránka bola plná. Boli tam správy od viacerých mojich dnes už bývalých kolegov. Zaujímalo ich, kde som. Bol obed a všetci čakali, kým prídem s ich talianskymi hovädzími sendvičmi a cibuľovými krúžkami.“ Zavolal som im späť, aby som im pripomenul, že tam už nepracujem.”
Blake to vymyslel dobre, len zabudol, že zhodou okolností práve v ten deň bol prvý apríl.
Papieriky, všade samé papieriky
„Bol to môj zamestnanec, ktorý sa zrazu z ničoho nič rozhodol odísť. Z nejakého dôvodu ma nekontaktoval priamo, pretože by mu to bolo nepríjemné alebo preto, že ho to už nezaujímalo. Tak či onak, po celej kancelárii zanechal odkazy na lepených papierikoch. Poznámky obsahovali len pár slov ako „Dobrý deň!“ a „Nemôžem tu pracovať.“ Aj keď bola kancelária posiata týmito poznámkami, bolo zábavné ich zbierať a skladať ako kúsky puzzle.“
Núdzový odchod
9. augusta 2010, otrávený prácou stevarda, vzal Steven Slater svoj odchod do vlastných rúk. Po pristátí na letisku JFK v New Yorku spustil z reproduktora veľké množstvo slov v podobe preklínania, schmatol niekoľko pív a kĺzal sa po núdzovej šmykľavke lietadla. Rozhodne si zvolil spôsob ako odísť vo veľkom štýle.
Zlodej v kancelárii
David Walter si pamätá obzvlášť bizarné zakulisie odchodu zo svojej starej práce. Pracoval vo firme len 3 mesiace, no za ten čas by nespočítal koľkokrát jemu či jeho kolegom zmizlo jedlo z chladničky. Vrcholom bolo, keď zmizla aj porcia jeho lasagní zo spoločnej nádielky. Nahnevaný vtrhol do šéfovej kancelárie, aby sa posťažoval. Skoro dostal infarkt, keď videl na šéfovom stole svoje lasagne napoly zjedené. V tom momente požiadal o ukončenie pracovného pomeru a nahnevaný odišiel.
