Robert Taibbi L.C.S.W je licencovaný klinický sociálny pracovník s 45 ročnými skúsenosťami predovšetkým v oblasti komunitného duševného zdravia a pracuje s deťmi, pármi a rodinami ako kvalifikovaný pracovník duševného zdravia, supervízor a klinický riaditeľ. Je autorom 11 kníh, publikoval viac ako 300 článkov v magazínoch a prispel niekoľkými kapitolami v knihách, vrátane obľúbených techník poradenstva. Na blogu Psychológia dnes vedie rubriku Upevnenie rodín a vo svojom článku sa podelil o to, prečo sa niektorí ľudia do našich spomienok zapíšu na celý život.
Prečítajte si prečo to tak je a možno vás to dovedie k zamysleniu sa, kto a ako ovplyvnil váš život.
Všetci máme jasné spomienky na jedno konkrétne popoludnie, keď sme sedeli na kolenách našej babičky a čítala nám príbeh. Máme obraz stredoškolského alebo vysokoškolského učiteľa, ktorý niečo dôkladne robí alebo spomienku na starého priateľa, ktorý určitým spôsobom fajčí cigaretu a potláča slzy, keď hovorí o svojom bratovi. Zo všetkých udalostí a ľudí, ktorí rozvíjali náš život, prečo určití ľudia, určité myšlienky a jasné obrazy pretrvávajú a niektoré spomienky a obrazy, na ktoré sa spätne pozeráme vyzerajú teraz tak… každodenne, triviálne, nedôležito?
Je pozoruhodné, že zo všetkého, čo sa stalo v našej minulosti, nám spravidla prinajlepšom zostáva niekoľko desiatok spomienok a obrazov. Zamyslite sa nad svojim detstvom a nad tým, čo z neho vyniká. Na svojich rodičov alebo rodinu. Niektoré mohli byť samozrejme aj traumatické – zneužívanie, strata, nebezpečenstvo – ale iných, obzvlášť pozitívnych, môže byť málo a veľmi oddelene od seba. Prečo tieto a nie iné? Tu sú niektoré z bežných zdrojov:
Emocionálne predstavovali to, čo ste v kritickom momente potrebovali.
Pred mnohými rokmi sme s rodinou mali hroznú dopravnú nehodu. Naše auto zišlo z cesty na veľkú hlavnú cestu a prevrátilo sa na strechu. Kamionisti a nakoniec aj polícia prišli na miesto nehody. Všetci sme boli v poriadku, ale samozrejme otrasení. Pamätám si, že som sa cítil zdrvene a emocionálne sa zrútil v blízkosti auta. Moja žena si spomína na staršieho pána, ktorý pravdepodobne býval blízko miesta nehody a hneď prišiel. Nič neurobil, nič nepovedal, iba tam bol, kým neprišla polícia. Obraz tohto pána tam pre ňu predstavoval upokojujúcu prítomnosť. Predstavoval pokoj, nádej, že to bude v poriadku.
Pre niekoho v inej situácii to môže byť postoj policajta, ktorý prevzal zodpovednosť alebo cudzinca, ktorý vám ukázal cestu, keď ste boli stratení a vystrašený alebo zdravotná sestra v nemocnici, ktorej vtipy vám pomohli zrelaxovať sa. Dokázali dať a reprezentovať to, čo ste v danom momente potrebovali a nejako zmenili váš pohľad na svet a ostatných.
Obraz je zložkou celkového vzťahu.
Sedenie v babkinom lone bolo kombináciou starej mamy – jej pozornosti a zvedavosti, jej pohodlia a uvoľneného prijatia v kontraste s vašimi vlastnými rodičmi, ktorí sa zdali kritickí alebo ustaraní. Stelesňovala to, čo ste potrebovali a čo vám v živote chýbalo. Podobne je to aj s priateľom, ktorý sa rozplakal – to, čo ste sa od neho naučili bol súcit alebo že zmenil vašu predstavu o mužoch a vy ste sa dozvedeli, že môžu byť aj citliví na rozdiel od mužov vo vašom doterajšom živote.
Predstavovali vzor toho, kým ste chceli byť.
V čase vášho vlastného rozvoja – v boji s dospievaním alebo mladou dospelosťou a vysporiadaním sa s tým, kým chcete byť – ste otvorení pozitívnym vzorom. Napríklad, mladí tínedžeri majú plagáty rockových hviezd alebo akčných idolov, ktorí predstavujú ideálnych priateľov, priateľky alebo ktorými by v ideálnom prípade chceli byť.
Na bližšej úrovni je to stredoškolský učiteľ alebo vysokoškolský profesor, ktorý mal vlastnosti, ktoré ste chceli napodobniť: jeho láskavosť alebo vášeň, jeho akceptujúci a podporujúci prístup alebo schopnosť nezaujímať sa, čo si myslia ostatní. Potrebovali ste tieto príklady na to, ako byť iným človekom než sú členovia vašej rodiny. Inšpirovali vás k zamysleniu sa nad inými spôsobmi bytia, nad tým, kým sa v ideálnom prípade chcete stať a akým byť.
Ponúkli správne slová v správny čas.
Taktiež máte spomienku na niekoho, kto vám je alebo nie je blízky a povedal niečo, čo s vami dlhé roky zostalo. Rada – neponáhľaj sa, rozhodni sa, čo je pre teba dôležité; úľava – darí sa ti, si múdry a prídeš na to, čo je správne – slová, ktoré vo vás zanechajú nový pohľad na váš problém alebo možnosti, o ktorých ste nikdy neuvažovali.
Často sa stáva to, že slová samy osebe neboli nejak magické, ale cítili ste ich tak, pretože vykryštalizovali to, s čím ste už zápasili a na čo ste mysleli. Dali do slov to, čo ste už vedeli, ale celkom ste nevedeli, že to viete.
Čo nám to teda hovorí o pamäti a pozitívnom vplyve ostatných na náš život?
Ostatní majú pozitívny vplyv, ktorý si neuvedomujete.
Nikdy neviete, čo môže alebo nemusí mať vplyv na ostatných. V obore Roberta Taibbi bola vykonaná štúdia, kde si terapeuti predstavili, že to, čo malo na určitého klienta najväčší vplyv, bola pozorne vytvorená interpretácia, ktorú o svojej matke urobili na konkrétnom sedení. Spýtajte sa klienta a povie vám, že to čo malo najväčší vplyv bolo, akým spôsobom sa terapeut tváril, keď hovoril o svojom zneužívaní.
Nikdy neviete, čo môže ovplyvniť ostatných, a preto sú maličkosti dôležité a musíme na ne dávať pozor.
Ocenenie je súčasťou uzavretia.
Niekedy tieto spomienky zostanú, pretože ste nikdy nemali príležitosť vyjadriť svoje pocity: Akú dôležitosť mala vo vašom živote stará mama, ako ste ocenili, ako policajt zvládol traumatickú situáciu, aký dôležitý bol váš stredoškolský učiteľ pri formovaní vášho budúceho života. Možno je načase ozvať sa im a vyjadriť vďačnosť.
Tieto spomienky pretrvávajú, pretože vám stále hovoria, čo potrebujete.
To, čo ste dostali od svojej babičky teraz prevyšuje, pretože potrebujete viac pohodlia alebo bezpečia. Že sa musíte zamyslieť nad tým, čo ten učiteľ predstavoval a čo vám vo vašom živote chýba. Že vaša spomienka na toho starého priateľa predstavovala to, čo teraz od partnera potrebujete.
Môžete si zaspomínať a premýšľať o tom, prečo toto, prečo práve teraz?
