Títo ľudia sa podelili o svoje zážitky ktoré sa dajú logicky vysvetliť len veľmi ťažko. Či veríte, alebo neveríte na nadprirodzené bytosti a udalosti je na vás. No som si istý, že nasledujúce príbehy ľudí by ste nechceli zažiť na vlastnej koži. Ak ste ale odvážny, prečítajte si článok pred spaním, zhasnite svetlo v izbe a prajem napínavé čítanie!
Neznáma dvojníčka
Keď som mala 5 alebo 6 rokov, chodila som po dome a hľadala svoju sestru. Išla som do obývačky a videla ju sedieť chrbtom ku mne na stoličke. Tak som sa rozbehla k nej a volala na ňu no neodpovedala. Keď som sa priblížila uvedomila som si, že spôsob akým sedí je neprirodzený. Bola strnulá a tupo hľadela do stropu. Keď som sa jej chcela dotknúť zľakla som sa a s krikom som utekala do izby a hľadala mamu. Sestra tam sedela a hrala sa na počítači v úplne inom oblečení. Spýtala som sa jej čo robí v obývačke, ale netušila o čom hovorím.
Dievča na ceste
Na strednej škole sme zvykli s priateľmi jazdiť počas neskorej noci autom po vidieckych cestách. Počas jazdy sme si spievali a zabávali sa. No raz v noci nás nálada prešla. Išli sme spolu s mojim priateľom, ktorý šoféroval a mojou kamarátkou. Keď zrazu z ničoho nič sa pred naším autom objavilo dievča uprostred cesty. Kričali sme a priateľ brzdil zo všetkých síl, ale bola tak blízko, že nemala šancu ujsť pred autom. Rýchlo sme vyšli z auta von, aby sme jej pomohli. Ale keď sme vystúpili, žiadne dievča nikde nebolo. Tak isto ani žiadne stopy po krvi, alebo zrážke. Len úplne ticho a my traja na ceste.
Hracia karta
V jednej z mojich skríň je na strope poklop, ktorý predpokladám vedie do nejakého izolačného priestoru. Jedného dňa pri upratovaní som naň zo srandy zakričal, či tam niekto nie je. Zakričal som: Viem že si tam hore! Nenúť má prísť tam a dostať ťa! Počítam! Jeden! Dva! Tri…potom ma to prestalo baviť tak som sa vrátil k upratovaniu. Nachvíľu som z tej izby odišiel a ochvíľu som sa vrátil naspäť. V strede izby bola hracia karta, srdcová štvorka. Dodnes si neviem vysvetliť, ako sa tam dostala. Karta bola z balíčku kariet, ktorého som sa nedotkol roky a tento balíček bol v zapečatenej škatuli pod ďalšou krabicou. Presne v tej skrini kde som kričal do stropu.
Kroky za dverami
Pred mnohými rokmi sme s manželom bývali v starom dvojpodlažnom dome. Raz v noci, keď už manžel spal som bola dlhšie hore a čítala som si knihu. Zrazu som začula, ako niekto kráča po zadných schodoch smerom hore. Kroky bolo počuť popri našich dverách a ďalej smerom do podkrovia. Zobudila som manžela a počul to aj on. V tom sme začuli ako sa niekto pohráva s kľučkou. Potom sa kroky vrátili dole a znova hore. Zavolali sme policajtov a skontrolovali celý dom aj okolie, no nič nenašli. Zadné aj podkrovné dvere boli zamknuté. V tom období nedávno nasnežilo, ale v snehu neboli ani žiadne stopy.
Chlapec v dome
Jedno leto som sedel vo svojej pracovni a videl cez okno, ako po našom trávniku prebehol malý chlapec s blond vlasmi. Otvoril som okno aby som to skontroloval, ale bol preč. Potom mi manželka povedala, že videla u nás v dome ako ten istý chlapec vykukuje spoza dverí. A keď bola sama doma, natočila video ako niekto klope na dvere izby keď okrem nej nebol nikto doma. Zavolali sme médium ktoré nám povedalo, že chlapec sa volá James a kedysi tu zrejme býval a rád behá po trávniku k jabloniam vzadu. Jablone nemáme, ale kedysi bol vraj vzadu ovocný sad.
Kto ma volal?
Nedávno som sa v noci zobudila sama od seba. Nevedela som čo ma zobudilo, tak som len tak ležala so zatvorenými očami. Zrazu som za svojim chrbtom začula dievčenský šepot ktorý povedal: Mami! Myslela som si, že je to moja dcéra, tak som sa otočila ale nikto tam nebol. Vstala som a išla skontrolovať deti, ale tie tvrdo spali. Nie je možné, že by niekto stihol vybehnúť z izby kým som sa otočila, pretože dvere boli stále zatvorené.
Rozlúčka starého otca
V jeden deň, keď môj starý otec nečakane zomrel som sedel sám v izbe a čítal som si. Bol som od neho vzdialení stovky kilometrov. Zrazu som zacítil jeho prítomnosť. Olej a mazivo, od ktorého zapáchal, keď pracoval vo svojej dielni. O päť minút neskôr mi otec zavolal, že môj starý otec umrel.
Prišiel utešiť vnučku
Keď môj otec zomrel bolo to pre mňa veľmi ťažké. No tak isto ťažko to brala aj moja dcéra. Mala sotva dva roky a môj otec bol jej absolútne najobľúbenejší človek na svete. Chodila z izby do izby a hľadala ho po celom dome. Chcela sa hrať so svojim dedkom. No ako vysvetliť batoľaťu smrť? Keď prišiel večer uložila som ju do postele, ale začala plakať. Plakala som s ňou, keď v tom začalo hrať hudbu jej interaktívne kreslo. Malá sa ukľudnila a začala zaspávať. A potom kreslo prestalo hrať. No znova sa zobudila a začala plakať. Kreslo začalo znovu hrať a takto to trvalo asi 15 minút, kým moja dcéra tvrdo nezaspala. Kreslo hrá len vtedy ak si do neho sadnete. Tak isto má gombík, ktorý bol ale vo vypnutej polohe.
A čo vy? Stalo sa vám niekedy niečo podobné?