V roku 1989 preletela mestom New York City správa o znásilnenom a dobitom 28-ročnom bankérovi . Všetko sa malo odohrať v Central Parku. K ohavnému činu sa priznali 5 chlapci vo veku 14-16 rokov . 13 rokov strávili vo väzení, kde sa k ním správali ako k vrahom . Chlapci čin nepopierali, sami totiž verili, že zločin spáchali . Avšak po 13 rokoch, nový DNA dôkaz ukázal, že chlapci sú nevinní a k činu sa priznal sériový násilnik Matias Reyes
5 chapcov z Central Parku sa po tomto incidente priznali, že ich k „presvedčeniu“, že zločin spáchali donútila polícia. Znie to nereálne? Výskum, ktorí sa to snažil zistiť presvedčil 70% mladých ľudí aby sa k nespáchanému činu priznali.
Výskumnička Julia Shaw uvádza, že študenti sa nielen priznali ale niektorí z nich dokonca opísali ako zločin prebiehal, čo mali na sebe alebo dokonca akú farbu vlasov mal policajt keď ich prišiel zatknúť. Ako to docielili?
Shaw a Stephen Porter – forenzní psychológovia z dvoch univerzít najskôr počas troch 45 minútových rozhovorov podsúvali mladým ľuďom skutočné fakty z ich minulosti v kombinácií s vymyslenými spomienkami . Po čase vyrovnávali počet vymyslených spomienok až prišli k pomeru 1 vymyslená na 1 skutočnú spomienku. Jeden zo študentov dokonca vyplnil aký druh zbrane použil a prečo sa s obeťou pohádal.
Falošné spomienky nie sú veľmi podobné tomu, čo poznáme z filmu Inception. Vieme ich prirovnať skôr k stránkam Wikipédie, kde môžeme obsah editovať a postupne rozširovať až dôjdeme k celku . Keď raz „obeť skočí na lep“ vie si už veľmi ľahko dotvoriť zvyšok udalosti, ktorú nespáchala. Ak polícia používa techniky podobné tomuto výskumu je zrejme prečo toľko nevinných ľudí sedí za mrežami aj keď podľa policajnej dôstojníčky Albie Esparza žiadne oddelenie nechce za mreže posielať nevinných ľudí.
Smutne, ze ten clanok pisal nejaky analfabet. Lepsi pravopis a stylistiku som mal na prvom stupni ZS.