Viktoriánská éra patrila k tým prevratným, kedy krajina rozkvitala a ľudia sa zabávali. Snáď ale len pokým na kráľovnú Viktóriu nesadol tieň smútku, čo bolo spôsobené smrťou jej milovaného manžela, princa Alberta. Na jeho počesť nosila oblečenie čiernej farby až do svojej smrti. Jej oddanosť dojala aj spoločnosť, ktorá sa väčšmi začala ponárať do filozofie smrti a ľudskej smrteľnosti.
V tom čase ľudia neverili v existenciu očistca, takže im zostávala myšlienka len na nebo alebo peklo. Tu vznikal akýsi tlak na človeka a jeho život na zemi – ľudia chceli žiť dobrý život, aby sa mali dobre aj po smrti.
Okrem toho existovali a aj sa praktizovali viaceré tradície, ktoré by sme dnes považovali prinajmenšom za zvláštne. V skutočnosti boli skôr morbídne. Aj tie však po smrti kráľovnej Viktórie ustúpili do úzadia. Iba niektoré z nich sa praktizujú dodnes a aj to možno v pozmenenej podobe.
Rodinný portrét aj so zosnulým
Akonáhle prišiel vynález, ktorý umožňoval urobiť rodinný portrét (v podstate prvú fotografiu) ľudia sa začali fotiť aj so zosnulými – samozrejme, len do určitého času po smrti. Mohla to totiž pre rodiny byť jediná fotografia s ich blízkym človekom. Zosnulý sa zväčša usadil na stoličku v domácom prostredí a rodinný príslušníci sa zhromaždili okolo neho. V ojedinelých prípadoch mohol aj stáť – vtedy by ho umiestnili na špeciálny stojan. Dokonca, ak mali zatvorené oči, mohli im na viečka namaľovať falošné.
Smútiaci rodičia vytvárali bábiky, ktoré mali byť kópiou ich zosnulých detí
V prípade, že rodičom zomrelo bábätko alebo malé dieťa, mohli si objednať bábiky, ktoré boli ich dokonalou realistickou kópiou. Išlo o voskovú podobizeň dieťaťa, ktorá mohla niesť aj skutočné vlasy zosnulého dieťaťa. Bábiky mali telá z mäkkého plátna naplnené pieskom, a tak mali dôveryhodnú váhu. Ich výzor ale i tak naháňal hrôzu.
Bábiky zvyčajne zostávali položené na hrobe dieťaťa, ale niektorí rodičia si ich brali domov, kde ich mali uložené, akoby na pamiatku – v sklenenej truhlici alebo dokonca v postieľke.
Smútiaci vyrábali šperky z vlasov svojich blízkych
Memento mori, vo voľnom preklade – pamätaj na smrť, brali ľudia žijúci vo Viktoriánskej ére až príliš doslovne. Častokrát si od svojich blízkych zosnulých brali na pamiatku obrazy, šperky, ale napríklad aj ich vlasy. Prameň vlasov následne mohol byť zapracovaný do vencov, obrazov, šperkov, ktoré smútiaci nosili pri sebe. Ak obsahovali farby, moli ich nosiť až po uplynutí prvého roku smútku.
Nie zriedka si užívali pikniky na cintorínoch
Mesto častokrát predstavovalo chorobu, kriminalitu, temné a nehostinné prostredie, z ktorého ľudia utekali paradoxne na cintoríny. Tam plánovali rodiny stráviť príjemné popoludnia cez voľné dni. Na cintoríne totiž bolo ticho, pokoj, široké otvorené priestranstvo plné zelene, čo ich k rekreácii priam lákalo.
