Z najnovších objavov zo starovekého Egypta behá mráz po chrbte. Našli totiž múmiu, tzv. „kričiacu ženu“. Prečo jej tak hovoria? Zdá sa, že to posledné, čo pred smrťou robila, bol krik – svedčí o tom výraz v tvári múmie. Tento mrazivý detail ukázala nedávna analýza.
V štúdii v časopise Frontiers in Medicine skúmali múmiu objavenú v roku 1935 v Deir el-Bahari neďaleko Luxoru. Výskumníci vrátane Sahar Saleem, rádiologičky múmií na Káhirskej univerzite, zhromaždili presvedčivé dôkazy o živote a následnej smrti tejto ženy. Saalem vysvetlila, že mumifikácia v starovekom Egypte je dodnes plná tajomstiev. Zároveň zdôrazňuje, že staroveké mumifikačné postupy pozostávali z odstránenia všetkých orgánov okrem srdca (v období 1550 až 1070 p. n. l.). Cieľom bolo odstrániť z tela všetku vlhkosť a ponechať len vysušené časti, ktoré sa tak ľahko nerozložia. Kričiaca žena však mala zachované všetky orgány, čo je dôkazom nezvyčajne bohatého balzamovania. Je otázne, či šlo o zanedbanie mumifikačného procesu, vzhľadom na jej možné sociálne väzby.
Archeológovia sa domnievajú, že mohla byť blízkou rodinnou príslušníčkou Senenmuta. Išlo o významného architekta a údajného milenca kráľovnej Hatšepsut, ktorej hrobka sa v čase odhalenia kričiacej ženy vykopávala. Kričiaca žena mala čiernu parochňu zdobenú skarabeovými prvkami, pričom parochne sa využívali najmä pri pohreboch. Prirodzené vlasy mala farbené henou a borievkou, čo odhaľuje dôkladnú starostlivosť o detaily za života i po smrti.
Pomocou pokročilých techník vedci zistili, že jej parochňa bola vyrobená z vlákien datľovej palmy, vystužených zmesou kremeňa a iných minerálov, aby si zachovala svoj tvar a farbu. Je to svedectvo o kultúrnom význame parochní v pohrebných tradíciách aj v každodennom živote v staroveku.
Ako je však možné, že sa zachovalo jej telo v takom dobrom stave? Túto skutočnosť pripisujú použitiu luxusných balzamovacích prostriedkov, ktoré boli pravdepodobne dovezené z ďalekých krajín. Táto bohatá zmes slúžila nielen na vylepšenie jej pohrebu, ale aj na zabránenie rozkladu.
Hoci sa už našlo niekoľko múmií s otvorenými ústami, dôvody sa líšia. V tomto prípade Saleem predpokladá, že otvorené ústa môžu znamenať mŕtvolný kŕč – stiahnutie svalov v momente smrti spôsobené intenzívnou bolesťou alebo utrpením. Domnieva sa, že mohla zomrieť kričiac od agónie. Presná príčina jej smrti však zostáva záhadou. CT jej pozostatkov neodhalilo žiadne jasné ukazovatele.
Skeny však poskytli fascinujúci pohľad na jej život. Vedci zistili, že bola vysoká približne 180 centimetrov, v čase smrti mala približne 48 rokov a vykazovala známky miernej artritídy. Okrem toho nezahojené zubné jamky, kde jej tesne pred smrťou vytrhli niekoľko zubov, poukazujú na život poznačený utrpením.
Výskumníci ďalej skúmajú pozostatky tejto ženy a dúfajú, že nové vedecké techniky odhalia ďalšie tajomstvá z jej minulosti. Saleem označila jej zachované telo ako časovú kapsulu, ktorá umožňuje dnešným ľuďom spojiť sa s minulosťou. Dnes sa múmia nachádza v Egyptskom múzeu v Káhire, zatiaľ čo jej ozdobná rakva a prstene sú vystavené v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku.
