Fascinujúca štúdia odhalila, že raní hominini, ľudovo nazývaní „hobiti“, boli ešte menší, ako sa vedci doteraz domnievali. Títo zmenšení ľudia (Homo floresiensis) žili na indonézskom ostrove Flores približne pred 700 000 rokmi. Ich fosílie sa našli v jaskyni Liang Bua, niekoľko však aj o 70 kilometrov východne od tohto miesta.
Donedávna sa predpokladalo, že merali jeden meter. Zo štúdie však vyplýva, že H. floresiensis bol v skutočnosti o 6 centimetrov nižší. Tento druh, o ktorom sa predpokladá, že je potomkom Homo erectus, predstavuje jedinečnú ľudskú líniu, ktorá sa rozvíjala v podmienkach ostrovného života.
Vedúci autor Yosuke Kaifu, profesor na Tokijskej univerzite, zdôraznil, že druhy boli emočne flexibilné. Podľa jeho slov nie je naším nevyhnutným osudom mať veľké telo a veľký mozog. Evolučnú cestu do veľkej miery ovplyvňuje prírodné prostredie, čo platí u zvierat aj u ľudí.
Výskumníci preskúmali súbor novoobjavených fosílií vrátane zubov a ramenných kostí z viacerých jedincov. Ich zistenia naznačujú, že ramenná kosť by mohla byť najmenšou zaznamenanou kostrou dospelého človeka. Zaujímavé je, že v kosti sa našli známky metabolickej aktivity dospelých, čo potvrdzuje, že tieto pozostatky patrili dospelým jedincom, nie deťom.
Kaifu predpokladá, že malý vzrast H. floresiensis sa vyvinul počas prvých 300 000 rokov ich pobytu na Flores. Po tejto počiatočnej fáze sa ich malá telesná veľkosť udržala viac ako 600 000 rokov. Prečo však došlo k tomuto prispôsobeniu? Jedna z pravdepodobných odpovedí spočíva v koncepcii ostrovného prírodného výberu.
Na izolovaných ostrovoch sa väčšie zvieratá často vyvíjajú tak, že sa zmenšujú. Vzhľadom na neprítomnosť veľkých predátorov, ako sú levy a tigre, nemusí byť veľkosť výhodou. Okrem toho menšia veľkosť vyžaduje menej potravy a skracuje čas potrebný na rast a rozmnožovanie. Sú to práve tieto faktory, čo mohlo viesť k evolúcii menších tiel u týchto archaických ľudí.
Na záver možno povedať, že tento objav spochybňuje názor, že človek je vrcholom evolúcie. Naopak, zdôrazňuje myšlienku, že tak ako všetky živé tvory, aj my podliehame faktorom prírodného prostredia a môžeme sa vyvíjať neočakávaným spôsobom. Príbeh „hobitov“ slúži ako pripomienka rozmanitých ciest, ktorými sa môže evolúcia uberať – dokonca aj v prípade nášho druhu.
