Domáce spotrebiče: viete, kedy vznikla práčka alebo vysávač?

Proces ručného prania bol veľmi zdĺhavý a náročný – zdvíhanie ťažkých šiat nasiaknutých vodou, žmýkanie, prehadzovanie cez mangeľ, vešanie. Vynálezcovia snažiaci sa o zostrojenie práčky čelili dvom problémom. Kvôli hustote vody musela byť dosť výkonná, aby sa voda mohla odvádzať odstreďovaním. Rovnako na zohriatie dostatočného množstva vody, aby sa vyprala jedna várka bielizne v rozumnom čase, bol potrebný výkon niekoľkých kilowattov.

Zásluha za výrobu prvej elektrickej práčky sa pripisuje americkému inžinierovi Alvovi Fisherovi, ktorú ju vytvoril v roku 1907. Volala sa Thor. Američan Vincent Bendix zas vynašiel prvú automatickú práčku, ktorá prala, plákala a sušila bez väčšieho zásahu človeka. Tieto stroje zaznamenali skutočný rozmach až v 60. rokoch minulého storočia.

Prvý patent na mixér zostrojila trojica L. H. Hamilton, Chester Beach a Fred Osius v roku 1910. Založila spoločnosť Hamilton Beach Manufacturing Company s cieľom vyrobiť mixér, ktorý vyzeral podobne ako stroje, ktoré sa dnes používajú na výrobu mliečnych koktailov.

Prvú verziu viacúčelového mixéra s niekoľkými nadstavcami KitchenAid vynašiel inžinier Herbert Johnson. V roku 1916 mixér predal americkému námorníctvu na miesenie cesta. Bol to prvý mixér, v ktorom sa šľahač a misa otáčali v opačnom smere. V roku 1922 vynašiel nový druh mixéra Stephen J. Poplawski, keď ako prvý umiestnil rotujúci nôž na dno nádoby.

Elektrický fén vynašli v Nemecku v roku 1920. Motory vyvinuté na použitie vo vysávačoch sa stali dostatočne malými na to, aby sa zmestili do pomerne kompaktného ručného zariadenia. Motor roztáčal ventilátor, ktorý fúkal vzduch cez elektrický ohrievač – zvyčajne odolný drôt z niklu, železa a chrómovej zliatiny na doske zo sľudy alebo azbestu. Prvé modely boli veľké a ťažké.

Vynález bakelitu, prvého syntetického plastu, urobil z fénu oveľa bezpečnejšie zariadenie. Teplom sa nedeformoval a na rozdiel od kovových krytov nebol vodivý, čím nedochádzalo ku skratu. Použitím plastov sa fén stal aj módnym doplnkom, keďže sa začali vyrábať modely v rôznych farbách. Po druhej svetovej vojne nahradili ťažké motory indukčné, a tak sa fén stal menším, ľahším a takmer nehlučným.

Už od rímskych čias sa chlieb opekal, aby sa predĺžila jeho trvanlivosť. Prvý elektrický hriankovač vynašla v roku 1893 britská spoločnosť Crompton and Co. Mal prvky odolné voči prúdu z elektrických ohňov a žehličiek zabudované do zariadenia s drôtenou klietkou, ktoré mohlo bezpečne ležať na stole. Prvé vylepšenie prišlo v roku 1918, keď boli pridané pružinové dvere. Tieto dvierka sa otvárali rýchlym pohybom a automaticky otáčali toast. No stále si vyžadovali pozorné sledovanie, aby sa toast nepripálil.

To sa zmenilo v roku 1926, keď sa objavil americký vynález – vysúvací hriankovač. V 30. rokoch 20. storočia sa objavila excentrická britská verzia, ktorá vysúvala toasty nabok. Vysúvacie hriankovače sa v Británii stali populárnymi až v roku 1948. Rovnako dôležitý bol vynález krájaného chleba Otta Fredericka Rohweddera, amerického klenotníka, v roku 1928. Chlieb sa hneď po nakrájaní zabalil, vďaka čomu sa udržal čerstvý.

Šijací stroj

Skutočnému mechanickému prístroju na šitie predchádzali mnohé neúspešné pokusy. Prvým možným patentom súvisiacim s mechanickým šitím bol britský patent z roku 1755 vydaný Nemcovi Charlesovi Weisenthalovi. Bol to patent na ihlu určenú pre stroj. V patente však nebol opísaný zvyšok stroja. Nie je známe, či stroj existoval. Prvý funkčný šijací stroj vynašiel francúzsky krajčír Barthelemy Thimonnier v roku 1830. Stroj používal iba jednu niť a háčikovú ihlu, ktorá robila rovnaký retiazkový steh ako pri vyšívaní. Vynálezcu skoro zabila rozzúrená skupina francúzskych krajčírov, ktorí podpálili jeho odevnú továreň. Báli sa o to, že v dôsledku jeho vynálezu, prídu o prácu.

V roku 1834 Walter Hunt zostrojil prvý úspešný šijací stroj v Amerike. Stratil však záujem o jeho patentovanie, pretože si myslel, že vynález spôsobí nezamestnanosť. V roku 1846 bol udelený prvý americký patent Eliasovi Howeovi. Jeho stroj mal zakrivenú ihlu so špicatým okom. Ihla sa pretlačila cez látku a na druhej strane vytvorila slučku, člnok na dráhe potom prevliekol druhú niť cez slučku a vytvoril steh, ktorý sa nazýva zámkový. Vynálezca narazil na problémy s obhajobou svojho patentu a uvedením svojho prístroja na trh. Deväť rokov sa snažil, aby oň prejavili záujem, a neskôr chránil patent pred napodobiteľmi. Jeho mechanizmus zámkového stehu si osvojili iní, ktorí vyvíjali vlastné inovácie.

Isaac Singer vynašiel mechanizmus pohybu hore a dole. Šijacie stroje sa začali sériovo vyrábať až v 50. rokoch 19. storočia, keď Singer zostrojil prvý komerčne úspešný stroj, ktorý sa vyznačoval tým, že ihlu poháňal nožný pedál. Všetky dovtedajšie stroje boli ovládané ručne. Stroj Singera však používal rovnaký steh, ktorý si nechal patentovať Howe. Ten ho žaloval za porušenie patentu a v roku 1854 vyhral. Šijací stroj Waltera Hunta tiež používal zámkový steh, súdy však potvrdili Howeov patent, pretože Hunt sa svojho patentu vzdal. V roku 1857 si James Gibbs dal patentovať prvý šijací stroj s reťazovým stehom a jednou niťou. Prvé mechanické šijacie stroje sa používali vo výrobných linkách odevných tovární. Šijací stroj na domáce použitie uviedli na trh až v roku 1889. 

Umývačka riadu

Prvú umývačku riadu vynašli v Amerike v roku 1850. Joel Houghton si nechal patentovať drevený strojček s ručne otáčacím kolieskom, ktorý špliechal vodu na riad. Bol síce málo funkčný, ale stal sa prvým patentom umývačky riadu. V roku 1886 Josephine Cochrane vynašla prvú praktickú umývačku riadu. Predstavila ju na svetovej výstave v roku 1893, ale jej nápad vtedy kupovali iba hotely a veľké reštaurácie.

Išlo o mechanickú umývačku riadu s ručným pohonom. Iné spoločnosti vyrábali umývačky poháňané parou. Boli určené reštauráciám a cateringovým spoločnostiam. Špinavý riad podávali pod prúdmi horúcej vody pomocou pásu. Inžinier William Howard Livens získal v roku 1924 patent na vylepšenie umývačky, vďaka čomu sa stali vhodnejšie na domáce použitie. No až v 50. rokoch sa uchytili u širokej verejnosti.

Sušička bielizne

Dnes ich považujeme za samozrejmosť, ale sušičky sú pomerne novým vynálezom. V roku 1955 ich vlastnilo len 10 % amerických domácností, pravdepodobne preto, lebo boli drahé. Prvé sušičky vyrobili v Anglicku a Francúzsku koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Boli to veľké kovové bubny s vetracími otvormi poháňané ručnými kľukami a používané nad otvoreným ohňom. George T. Sampson z Ohia sa rozhodol, že vynález treba doladiť. Namiesto použitia tepla z otvoreného ohňa sa rozhodol umiestniť stroj nad sporák. Tento zdroj tepla bol oveľa lepší, keďže oblečenie nezašpinil ani ho nespálil. V roku 1892 mu udelili patent. Používali sa až do 19. storočia.

Vynálezca J. Ross Moore žil na začiatku 20. storočia na farme v Severnej Dakote. Keďže ho už nebavilo vešať mokré oblečenie v mrazivých zimách vonku, postavil kôlňu, nainštaloval kachle a vešal do nich oblečenie, aby sa usušilo. Počas nasledujúcich troch desaťročí Moore rozvinul svoj nápad na automatickú sušičku bielizne. Zostrojil bubnový model, ktorý fungoval. Vyvinul plynové aj elektrické modely, ale musel nájsť výrobcu, ktorý by ich vyrábal. Po mnohých odmietnutiach sa dohodol so spoločnosťou Hamilton Manufacturing Company. Tá začala predávať nové automatické sušičky bielizne v roku 1938.

Žehlička

Žehlilo sa dávno predtým, než objavili žehličku. Na uhladenie oblečenia a odstránenie nepekných záhybov sa používali panvice z kovu, v ktorých bola horúca voda. V 17. storočí vznikla nová metóda. Veľké dosky železa s rukoväťou sa nahrievali na ohni. Problém bol v tom, že keď chcel niekto žehliť, musel počkať, kým sa doska železa nahreje nad ohňom, zastaví, vychladne, a proces bolo potrebné opakovať dookola. Bol veľmi únavný. Na zefektívnenie práce začali ľudia používať viacero žehličiek naraz, zohrievali ich a počas procesu vymieňali, keď začali chladnúť. Koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia vývoj žehličiek pokročil. Existovali také, ktoré sa vyhrievali etanolom, zemným plynom či rybím olejom.

Tieto primitívne formy žehličky viedli k vzniku žehličky na elektriku. Na výrobu jej platne sa používal hliník alebo nehrdzavejúca oceľ. Teplotu bolo možné počas žehlenia udržiavať pomocou termostatu, ktorý zapínal a vypínal výhrevné teleso vždy, keď bolo horúce alebo studené. Vynašiel ju Henry W. Seeley z New Yorku v 80. rokoch 19. storočia. Až v 20. rokoch 20. storočia prišla na trh žehlička, ktorá využívala termostat na reguláciu intenzity teploty. Thomas Sears vynašiel naparovaciu žehličku. Prvýkrát bola použitá v newyorskej čistiarni v roku 1926, ale až v roku 1938 sa stala komerčne úspešnou.

Mikrovlnka

Mikrovlnná rúra, podobne ako mnohé iné vynálezy, vynašli náhodne ako vedľajší produkt vojnového výskumu. V roku 1945 ju vynašiel samouk, inžinier spoločnosti Raytheon Percy Spencer, ktorý používal zariadenie nazývané magnetrón. Produkovalo mikrovlnné žiarenie, typ rádiových vĺn, ktoré sa používali v experimente pre novú radarovú technológiu. Jedného dňa si Spencer pri práci s týmto zariadením všimol, že sa mu vo vrecku roztopila tyčinka. Predpokladal, že to spôsobil magnetrón, a tak testoval iné potraviny a všimol si, že nielenže jedlo uvaril, ale urobil to aj rýchlo.

Koncom roka 1946 Spencer podal patent spoločnosti Raytheon, v ktorom opísal svoju novú rúru. Na trh sa dostala o rok na to. Bola masívna s výškou viac než 5 metrov a vážila viac ako 750 kilogramov.
Mikrovlnka sa do roku 1950 veľmi rýchlo zdokonalila a napredovala. Prvé domáce zariadenia sa dostali na trh koncom 60. rokov 20. storočia. V súčasnosti sa na celom svete používa viac ako 200 miliónov mikrovlnných rúr nielen na prípravu jedla, ale aj na viaceré komerčné účely, napríklad na sušenie dreva v stavebníctve.

Kanvica

Prvé kanvice boli vyrobené zo železa a medi. Ohrievali sa priamo nad ohňom alebo sporákom. Tie z medi si vyžadovali časté čistenie, pretože sa pri každom použití znečistili. Prvá rýchlovarná kanvica bola vyvinutá v Chicagu v roku 1891 spoločnosťou Carpenter Electric Company. Zohriatie vody trvalo dvanásť minút, pretože vyhrievacie teleso bolo v samostatnom priestore a nie ponorené do vody.

V roku 1922 spoločnosť Swan vytvorila varnú kanvicu, ktorá mala špirálu uzavretú v kovovej rúrke a umiestnenú priamo v komore s vodou, na rozdiel od predtým vyrábaných kanvíc s pomalým varením. Ujala sa a čoskoro ich vyrábala väčšina spoločností. V 30. rokoch 20. storočia si kanvice získali popularitu najmä vďaka kovovým rukovätiam a vekám z bakelitu. V roku 1956 Russell Hobbs vyrobil prvú plne automatickú kanvicu, ktorá priniesla modernú kanvicu dnešnej doby.

Klimatizácia

 V roku 1902 bol tlačiar z New Yorku frustrovaný účinkami teploty a vlhkosti na papier. Dohodol sa so spoločnosťou Carrier, ktorej úlohou bolo vynájsť prvé klimatizačné zariadenie. Bolo založené na princípe, že teplý vzduch v miestnosti ohrieval amoniak, ktorý sa vyparoval, absorboval teplo a ochladzoval vzduch, kým nedosiahol rosný bod. Kvapky, ktoré sa vytvorili, odtiekli a ventilátor vrátil chladnejší a suchší vzduch.

Stierače v aute

Prvý stierač bol použitý až 20 rokov potom, ako začali jazdiť prvé automobily. Možno aj preto, že to boli autá s otvorenou strechou a v daždivom počasí sa nepoužívali. Na výlete do New Yorku si Mary Anderson z Alabamy všimla, ako sa jej šofér snaží odstrániť sneh a ľad z čelného skla. Prišla s nápadom stierača, ktorý sa ovládala pákou vo vnútri auta. Patentovala ho v roku 1905.