Bol Juraj Jánošík národný hrdina alebo obyčajný zlodej?

Učili sme sa o ňom v škole, pozerali sme o ňom rozprávky. Juraj Jánošík je symbolom mnohých Slovákov a inšpiráciou mnohých legiend a rozprávok. Podľa povesti totiž chudobným bral a bohatým dával. Celkom ako západný Robin Hood. Bol však Juraj Jánošík naozaj takým hrdinom ako sa o ňom hovorí. Kto bola táto skutočná historická postava? Naozaj Slováci uznávajú šľachetného zlodeja alebo iba obyčajného zlodeja? Pozrime sa spolu do slovenskej histórie spolu.

Narodenie

Jestvujú rôzne dohady o dátume jeho narodenia, pretože v rokoch 1688-1694 sa v Terchovej narodili až štyria Jurajovia Jánošíkovi. Všeobecne uznávaným, teda tým najpravdepodobnejším, je 25. január 1688. Zachovala sa matrika, ktorá tvrdí, že ho 25. januára pokrstil sám jej autor, kňaz Michal Smutko. Latinsky do nej zapísal: „Dňa 25. tohože mesiaca som pokrstil dieťa narodené z Martina Jánošíka a Anny Cesnekovej, ktorému je dané meno Juraj. Krstní rodičia boli Jakub Meriad a Barbora Krištofíková z Terchovej.“

Mladosť

Detstvo prežil na kopaniciach v Terchovej a keď mal desať rokov, cisár Leopold I. prikázal zbúrať Strečniansky hrad. Chcel potrestať kurucov, protihabsburských povstalcov, ktorí ho v tom čase okupovali. Krátko na to sa hrad stal majetkom grófa Jána Jakuba Löwenburga, rovnako ako aj Terchová. Jej obyvatelia neboli spokojní s poriadkami nového grófa a mnohí sa začali vyhýbať poddanským povinnostiam.

Po čase začali opäť vznikať kurucké oddiely, ku ktorým sa v roku 1706 alebo 1707 pridal aj mladý Jánošík. Súpis vojakov bol vyhotovený 2. decembra 1707 a figuruje v ňom jeho meno. Počas svojho pôsobenia v kuruckej armáde zastával pozíciu strážcu a väzenského dozorcu. A práve tam sa spoznal s Tomášom Uhorčíkom, zbojníckym kapitánom z horných Kysúc. Zakrátko sa z nich stali priatelia a Jánošík preňho dokonca sprostredkoval spojenie so zbojníckou družinou. Keď začalo kurucké vojsko ustupovať na východ, Jánošík sa vrátil domov, kde však nezotrval dlho. Po výzve od grófa sa musel pridať k cisárskej armáde, no rodičom sa ho zo služby podarilo vykúpiť.

Zbojníctvo

Ani dnes nie je jasné, ako sa Uhorčíkovi podarilo z väzenia utiecť, no krátko nato sa pokúsil opäť nadviazať kontakt s mladým Jánošíkom. Navštívil ho v Terchovej a navádzal ho na zboj. Súhlasil, a tak ho 29. septembra, ako bolo vtedy medzi zbojníkmi zvykom, sprisahal. V zachovaných súdnych pojednávaniach sa uvádza znenie prísahy:

„Prisahám večnému Bohu, Svätej Trojici, Panenke Márii a všetkým božím svätým, že svojich tovarišov nevyzradím, neoklamem a neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí. Tak mi Pánboh pomáhaj!“

V roku 1711 sa Uhorčík rozhodol usadiť: oženil sa a odišiel do Klenovca, kde žil pod menom Martin Mravec. Po jeho odchode sa kapitánom stal práve Jánošík. Nevedno, ako sa odohrávala voľba kapitána, no informácie sa dajú čerpať z ľudových povestí, podľa ktorých sa vodcom zbojníkov mohol stať iba najmocnejší spomedzi kandidátov. Jánošíkovo zbojníčenie netrvalo dlho: od jesene roku 1711 do zimy 1713. Avšak zbíjal v Liptovskej, Oravskej, Turčianskej, Trenčianskej či Malohontskej stolici. Pri súde sa k žiadnemu zbojníckemu činu spáchanému na týchto územiach nepriznal. Priamo sa zúčastnil na týchto:

• v Žiarskych vrchoch vzal zemanovi Pavlovi Révayovi vzácne pušky a šabľu v striebornej pošve, zatiaľ čo sa s manželkou prevážal v koči
• pod Strečnom ozbíjal farára plaviaceho sa plťou dolu Váhom, vzal mu jeho „metjenku“ (kožušinový kožuštek)
• pod Strečnom okradol aj pána Skalku z Trenčianskej stolice, družina si lup rozdelila a prstene rozdala terchovským dievčatám
• poniže Kraľovian v Sokole ozbíjal manželku evanjelického kňaza o peniaze a šaty
• v Žaškove ukradol z pivnice panie Kaforky 200 zlatých v striebre – pri súde priznal, že jej vzal jeden „tolár cisársky“

Samozrejme, že to nie sú všetky Jánošíkové zboje a aj samotná družina toho nazbíjala omnoho viac.

Jánošíkove zlapanie

Prvý pokus

Na jeseň v roku 1712, počas Jánošíkovej návštevy u Uhorčíka v Klenovci, oboch zatkli a uväznili na Hrachovskom kaštieli. Vtedy tam s ním bol aj Turiak, člen z družiny, ktorému sa podarilo uniknúť a varovať ostatných zbojníkov. Za chyteného zbojníka bola vyplácaná odmena 50 zlatých, za mŕtveho 25. Jánošíka obvinili z prepadov, no podarilo sa mu preukázať nevinu a neúčasť pri činoch, z ktorých ho obvinili. Pomohol mu podžupan Pavol Láni, ktorého počas svojich zbojov odmenil líščími kožušinami a oštiepkami. Uhorčík mu daroval vzácnu pušku, ktorú ukradol zemanovi Révayovi. Po opustení kláštora Jánošík prepadol medzi Važcom a Východnou vdovu po oficierovi.

Druhý pokus

Zimu na prelome rokov 1712 a 1713 využil na rýchle premiestňovanie sa z miesta na miesto. Vedel, že nikde nie je v bezpečí. Ukrýval sa v Klenovci ako valach, ďalej v Radôstke, v Kokave, neskôr aj na Kysuciach. Liptovskí župní sa však tentoraz rozhodli nič nenechať na náhodu: chceli Jánošíka nájsť a zlapať. Bol to pravdepodobne Turiak, kto Jánošíka zradil, pretože vedel o jeho pobyte v Klenovci. Jánošíka u Uhorčíka chytilo tridsať drábov vedených zemanom Andránskym. Vtedy ešte netušili, že chytili aj Tomáša Uhorčíka, pretože stále vystupoval ako Martin Mravec. Uväznili ich v kaštieli Vranovo v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši.

Súd a mučenie

Pojednávanie sa začalo 16. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši, v budove, v ktorej od mája 1956 sídli Múzeum Janka Kráľa. Súd viedol podžupan liptovskej stolice Ladislav Okoličáni a verejným žalobcom bol prokurátor Alexander Černický. Po vypočutí žaloby začal Jánošík dobrovoľne odpovedať na otázky. Na svojich tovarišov neprezradil takmer nič, snažil sa ich chrániť a zmiasť súd, ba keď sa pýtali na Uhorčíka, odpovedal, že zahynul v Kremnických vrchoch – vtedy ešte nepoznali pravé meno Martina Mravca. Následne pred súd predstúpil prvý svedok, žilinský mešťan Ján Šipoš, ktorému ukradli súkno a plátno a jeho peniaze Jánošík požičal. Ďalším bol zlatník Ján Skalka, ktorému vzali sedem prsteňov, strieborné lyžice a vzácnu šabľu.

Prokurátor uviedol, že Jánošík bol členom kuruckého vojska, a preto by mal byť potrestaný smťou: napichnutím na kôl, na hák alebo lámaním na kolese. Ďalej žiadal, aby bol podrobený mučeniu. Ním sa mala potvrdiť správnosť jeho dobrovoľnej výpovede. Jánošíkov obhajca Baltazár Poluďai odmietol obvinenie z vraždy, ktorá nebola dokázaná, a mala podľa prokurátora zásadný význam v procese. Nato sa súd rozhodol pojednávanie prerušiť a pokračovať až na nasledujúci deň, kde rozhodol, aby bol Jánošík podrobený mučeniu.

Poprava

Jánošík bol vystavený spaľovaniu pokožky a zapichovaniu žeravých hrotov pod nechty, no odpovedal iba na sedem otázok: priznal ozbíjanie oficierskej vdovy a zemana Ladislava Zmeškala. O svojej skrýši vypovedal nejasne. Uviedol, že sa nachádza „ako sa ide z Jablonky na Klenovec k Cisárskym horám, v jednom buku, pri ktorom stojí jedľa s vyťatou rukou“.

Po mučení ho opäť postavili pred súd, kde si vypočul rozsudok:

„Poneváč predepsaný Juro Jánošík zavrhujúce prikázaní jak božské, tak též zákon krajinský predo dvema roky dal sa na zbojstvo a vúdcem aneb hajtmanem takovým se učinil, který s tými tovarišmi svými na cestách zastavujúce lidí o statech pripravili, áno jako se z jeho vlastného vyznání zdá, jeho tovariši, kde on též bol prítomný, pána pátera z Domaniže prestrelili a bezbožne zamordovali. Taktéž i jinších jako jest predepsané, zlých skutkov se dopustil. Protož pro takové zlé účinky a prikázaním prestúpení má být na hák na levém boku prehnatý, a tak na príklad jinších takových zločincov má byť zavesený.“

Jánošík bol popravený toho istého dňa. Traduje sa, že miestom popravy boli Šibeničky vo Vrbici, neďaleko Liptovského Mikuláša. Kat ho napichol na železný hák pod rebro, potom ho vyzdvihol pod šibenicu, kde zomieral dlho a pomaly.

Zdroj: wikipedia