Sex vo vesmíre je téma, ktorá fascinuje mnohých ľudí. Predstava intimity v beztiažovom stave znie ako scéna z vedeckofantastického filmu, no realita je oveľa zložitejšia a menej romantická. Odborníci sa zhodujú, že hoci je sex vo vesmíre technicky možný, je plný výziev, ktoré by si vyžadovali veľa kreativity a logistiky.
Jednou z najväčších prekážok je prostredie mikrogravitácie. John Millis, fyzik a astronóm, prirovnal sex vo vesmíre k pohlavnému styku pri „zoskoku padákom“. V beztiažovom stave každý pohyb tlačí partnerov opačnými smermi, čo znamená, že aj najmenší dotyk môže narušiť kontakt. Aby bolo možné udržať stabilitu, astronauti by sa museli niečoho pevne držať – či už stien vesmírnej stanice alebo navzájom.
Navyše, mikrogravitácia ovplyvňuje aj fyziologické procesy v tele. U mužov môže dôjsť k zníženiu krvného tlaku, čo spôsobí, že tkanivo v penise sa scvrkáva. Zároveň dochádza k poklesu hladiny testosterónu, čo môže ešte viac sťažiť dosiahnutie erekcie. U žien zas krv stúpa do hlavy namiesto genitálií, čo môže ovplyvniť ich vzrušenie. Tento fenomén spôsobuje, že bežné fyziologické reakcie, na ktoré sme na Zemi zvyknutí, môžu byť vo vesmíre úplne iné.
Ďalším problémom je, že vo vesmíre chýba gravitácia, ktorá na Zemi pomáha udržať partnerov pri sebe. Ako uviedol Paul Root Wolpe, bývalý bioetik NASA, gravitácia hrá kľúčovú úlohu pri pohlavnom styku. Bez nej by sa partneri mohli neustále odtláčať od seba, čo by z ich intimity spravilo skôr frustrujúci zážitok. Wolpe tiež poukázal na možnosť využiť Velcro, ktorý pokrýva steny vesmírnej stanice, na pripevnenie jedného z partnerov, čím by sa zabezpečila aspoň nejaká stabilita.
Okrem týchto mechanických výziev existujú aj ďalšie logistické problémy. Napríklad, nedostatok gravitácie môže spôsobiť, že telesné tekutiny – ako pot, vaginálna vlhkosť a semeno – by sa mohli voľne vznášať po kabíne. To by mohlo viesť k nečistotám a potenciálnym zdravotným rizikám, ktoré by si vyžadovali špeciálne opatrenia na zabezpečenie čistoty a hygieny.
Technik NASA Harry Stine vo svojej knihe „Život vo vesmíre“ tvrdil, že sex vo vesmíre je možný, ale vyžadoval by si pomoc tretieho človeka alebo špeciálne zariadenia. Mohlo by ísť napríklad o systém popruhov, ktorý by partnerov držal pohromade alebo o špeciálne oblečenie. Hoci to môže znieť ako komplikované riešenie, v prostredí, kde gravitácia neexistuje, by to mohlo byť nevyhnutné na dosiahnutie úspešného pohlavného styku.
Okrem fyzických a mechanických prekážok je tu aj otázka súkromia. Na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice je len obmedzené množstvo priestoru, a tak je ťažké zabezpečiť dostatočné súkromie pre akékoľvek intímne aktivity. Dr. Adam Watkins, docent reprodukčnej a vývojovej fyziológie na univerzite v Nottinghame, upozornil, že intímny akt by vo vesmíre mohol byť zložitý práve kvôli nedostatku priestoru a súkromia. Hoci sú kabíny na vesmírnej stanici navrhnuté tak, aby poskytovali určitú mieru súkromia pre spánok, pre pohlavný styk by to mohlo byť stále nedostatočné.
V konečnom dôsledku, hoci je sex vo vesmíre fyzicky možný, vyžadoval by si veľa kreativity, príprav a prispôsobení. Na rozdiel od romantických predstáv by takáto skúsenosť mohla byť skôr náročná a frustrujúca, než vzrušujúca. Ako povedal Millis: „Som si istý, že nápadité mysle vytvoria niečo dômyselné.“ V tejto fáze však ostáva sex vo vesmíre skôr hypotetickou a komplexnou výzvou, než realitou.
