Japonské ženy predané do sveta! Takto boli nútené si zarábať.
O nejakých praktikách týkajúcich sa žien ste už určite počuli – minimálne ste mohli vidieť ich vyobrazenie v mnohých filmoch, čo bola bohužiaľ aj realita. Príkladom sú japonské dievčatá prezývané karayuki-san, ktoré museli nedobrovoľne pracovať ako sexuálne pracovníčky! Celá kauza sa odohrala koncom 19. až začiatkom 20. storočia. Išlo o škandalózny systém vykorisťovania a obchodovania s ľuďmi.
Sexuálna práca bola v juhovýchodnej Ázii vnímaná rozlične. V podstatnej miere však formovala kultúru krajiny. Pracovníčky ale nezostávali len na tomto území, ale boli posielané aj do ďalších krajín ako Austrália, ale aj niektoré európske krajiny. Zaujíma vás táto zavrhnutia hodná prax bližšie? Potom neváhajte a pokračujte v čítaní. Občas vám však môžu vstávať vlasy dupkom.
Distribúcia Karayuki-San bola medzinárodnou záležitosťou
Celé sa to začalo v Singapure v dvoch verejných domoch, kde pracovali dievčatá, najaté predovšetkým z chudobných roľníckych rodín z regiónu Nagasaki. Do istej miery boli tieto ženy prinútené nastúpiť do služby, no čo bolo najhoršie – neraz sa stali obeťou obchodu. Dve budovy začínali len so 14 zamestnancami, no služby boli natoľko žiadúce, že sa domy rozrástli o ďalšie pracovníčky. Daná štvrť v Singapure dostala prezývku štvrť červených svetiel.
OdporúčamePráca sexuálnych pracovníčok však zohrávala dôležitú úlohu aj pri nadväzovaní politických vzťahov s európskymi koloniálnymi mocnosťami. Stávalo sa, že sem európski muži cestovali len preto, aby uspokojili svoje potreby.
Ženy nevedeli, že budú pracovať ako sexuálne pracovníčky
Do rodín vstupovali takzvaní sprostredkovatelia, ktorí rozprávali rodinám dievčat o ich ceste do zámoria. Povedali im, že ide o skvelú príležitosť zarobiť si peniaze, no zabudli povedať za aký výkon práce. Niektoré dievčatá preto išli dobrovoľne, no nie všetky. Loďou ich previezli na miesto určenia a predali za smiešnu sumu niekoľkých mincí.
Navyše museli dievčatá splatiť poplatky za odvoz, čo boli nehorázne vysoké sumy. Neraz to teda vyplácali postupne z peňazí, ktoré im mali byť vyplácané za ich nedobrovoľné poskytovanie sexuálnych služieb.
Mnoho Karayuki-San zomrelo počas cesty
Dievčatá museli čeliť viacerým nástrahám. Častokrát museli byť vo veľkých počtoch ukryté v určitých častiach lode, aby ich prepašovali z prístavu. Stiesnené priestory predstavovali veľkú výzvu. Stávalo sa, že z dvanástich dievčat prežilo len osem. Zomreli na udusenie, pričom ostatné dievčatá mali tiež na mále.
V roku 1910 boli v zámorí tisíce japonských sexuálnych pracovníčok
Počet karayuki-san v zámorí sa rýchlo rozšíril. Hoci sa to začalo v roku 1877 s počtom 14, no okolo roku 1910 ich mimo Japonska pracovalo približne 20 000. Najčastejšie boli ženy predávané v Kuala Lumpur, Malajsku a Jáve. Na Malajskom polostrove malo asi 90% všetkých mužov ázijskú konkubínu.
Dievčatá si týmto spôsobom mohli zarobiť viac ako robotníčky v Japonsku
Verejné domy boli otvorené sedem dní v týždni, 24 hodín denne a karayuki-san pracovali naozaj dlhé hodiny, prakticky bez prestávky. Za mesiac si teda mohli zarobiť v prepočte okolo 100 eur, čo v období pred prvou svetovou vojnou bola skutočne vysoká suma. Do dvoch mesiacov si týmto spôsobom vedeli zarobiť ekvivalent ročného platu japonskej robotníčky v továrni. Mnohé dievčatá preto nakoniec v tejto práci zostali. Poskytovala im istotu aj financie.
