Vďaka experimentom mohli vedci získať obrovské množstvo prevratných informácií o ľudskom správaní, avšak metódy, ktoré psychológovia použili na testovanie teórií, občas prekračovali etické hranice. Niektoré mohli dokonca pôsobiť dosť sadisticky, pričom účastníci nie vždy vyviazli bez ujmy. Mnohí utrpeli trvalé emocionálne traumy alebo niečo ešte oveľa horšie.
Poďme sa pozrieť na jedny z najznámejších experimentov histórie
10.Milgramov experiment (1961)
Milgramov experiment patrí medzi kontroverzné experimenty. Profesor sociálnej psychológie z Yale University Stanley Milgram chcel posúdiť, či by ľudia skutočne robili činy, ktoré by boli v rozpore s ich svedomím, ak by im to nariadila autorita. Pre každý test Milgram použil troch ľudí, ktorí boli rozdelení do rolí „experimentátora“ (alebo autoritatívnej postavy), „učiteľa“ a „učiaceho sa“ (v skutočnosti herca). Potom bol učiteľ oddelený od učiaceho sa. Následne im bolo povedané, aby vyhoveli experimentátorovi. Učiteľ sa mal pokúsiť doučovať študenta. Trest za nesprávnu odpoveď študenta bol šokujúci vo viacerých smeroch. Študent predstieral, že dostáva bolestivé a čoraz silnejšie výboje elektriny, o ktorých si učiteľ myslel, že sú pravé. Aj keď nedošlo k žiadnym skutočným šokom, etika experimentu sa dostala pod prísnu kontrolu kvôli silnému psychickému stresu, ktorý bol na dobrovoľné subjekty vystavený.
9.Malý Albertov experiment (1920)
Tento experiment zosnoval americký sociálny psychológ John B. Watson na Johns Hopkins University. Watson sa zaujímal o to, či bude schopný prinútiť dieťa, aby sa bálo niečoho obyčajného. Spojil to s niečím iným, čo podľa neho vyvolalo vrodený strach. Watson si požičal osemmesačné bábätko Alberta na neetický psychologický experiment. Najprv Watson zoznámil dieťa s bielym potkanom. Watson si všimol, že to Alberta nevystrašilo, a tak opäť priviedol potkana, len tentoraz spolu s náhlym hlasným zvukom. Hluk, prirodzene, Alberta vystrašil. Watson potom zámerne prinútil Alberta, aby si potkana spojil s hlukom. Vo výsledku sa dieťa rozplakalo zakaždým, keď videlo potkana bez toho, aby počulo hluk.
8.Stanfordský väzenský experiment (1971)
V auguste 1971 sa profesor psychológie na Stanfordskej univerzite Philip Zimbardo rozhodol otestovať teóriu, že konflikty a zlé zaobchádzanie s väzňami a väzenskými dozorcami sú spôsobené najmä osobnostnými črtami jednotlivcov. Zimbardo a jeho tím postavili simulované väzenie v budove psychológie Stanford a dali 24 dobrovoľníkom rolu väzňa alebo strážcu. Účastníci boli potom oblečení podľa pridelených rolí. Zimbardo si dal úlohu superintendenta. Zatiaľ čo Zimbardo nasmeroval stráže k vytvoreniu „pocitu bezmocnosti“ medzi falošnými väzňami, to, čo sa stalo potom, bolo dosť znepokojujúce. Približne štyria z tucta väzenských dozorcov sa stali aktívne sadistickými. Väzni boli vyzliekaní a ponižovaní, ponechaní v nehygienických podmienkach a nútení spať na betónových podlahách. Jeden bol zatvorený v skrini. Až na naliehanie svojej priateľky Zimbardo experiment ukončil.
7.Opičie drogové testy (1969)
GA Deneau, T. Yanagita a MH Seevers injekčne podali primátom drogy. Tieto drogy zahŕňali kokaín, amfetamíny, morfín, LSD a alkohol. Prečo? Aby sa zistilo, či zvieratá budú sami chcieť pokračovať v podávaní psychoaktívnych a v niektorých prípadoch aj potenciálne smrtiacich látok. Mnohé z opíc tak urobili, a tak preukázali súvislosť medzi užívaním drog a psychickou závislosťou. V závere bola však vedecká hodnota experimentu spochybnená.
6.Bobo Doll Experiment (1961, 1963)
Psychológ Albert Bandura zo Stanfordskej univerzity sa pokúsil preukázať, že ľudské správanie sa dá ovplyvňovať formou odmeny alebo trestu. K tomu využil 72 škôlkarov a veľkú nafukovaciu hračku známu ako bábika Bobo. Potom prinútil podskupinu detí sledovať agresívny model správania. Dospelý násilne bil a slovne týral hračku asi desať minút. Bandura znepokojivo zistil, že z dvoch tuctov detí, ktoré boli svedkami tohto prejavu, bolo v mnohých prípadoch toto správanie napodobňované. Keď deti, ktoré boli vystavené násiliu, zostali v izbe s bábikou Bobo samé po tom, čo dospelý odišiel, začali byť voči bábike verbálne i fyzicky agresívne a útočili na ňu s intenzitou, ktorá bola u tak malých detí desivá.
5.Terapia homosexuálov formou averzie (1967)
Jednalo sa o štúdiu podrobne opisujúcu pokusy o „liečbu“ jednej skupiny 43 homosexuálnych mužov. Opisovala experimenty výskumníkov MJ MacCullocha a poslanca Feldmana s averznou terapiou v manchesterskej nemocnici Crumpsall v Spojenom kráľovstve. Účastníci sledovali snímky mužov, na ktoré sa mali pozerať tak dlho, ako to považujú za príťažlivé. Po ôsmich sekundách od predvedenia takého diapozitívu však testované osoby dostali elektrický šok. Prezentované boli aj diapozitívy zobrazujúce ženy a dobrovoľníci si ich mohli pozrieť bez akéhokoľvek trestu.
4.Tretia vlna (1967)
„Ako mohlo dôjsť k holokaustu?“ Na túto otázku sa pokúsil odpovedať učiteľ na strednej škole Cubberley v Palo Alto, Ron Jones, tým, že to chcel žiakom ukázať. V prvý deň vytvoril vo svojej triede autoritatívnu atmosféru a postavil sa do pozície akéhosi najvyššieho vodcu v štýle druhej svetovej vojny. Ale ako týždeň pokročil, Jonesov fašizmus sa zmenil na celoškolskú záležitosť. Študenti prišli s vlastnými insígniami a prijali nacistický pozdrav. Naučili sa pevne poslúchať Jonesove príkazy a stať sa antidemokratickými až do základov. Na štvrtý deň, však učiteľ nadobudol obavy, že experiment ktorý začal sa mu vymyká spod kontroly, a tak ho zastavil. Na piaty deň povedal študentom, že vyvolali podobný pocit nadradenosti ako u nemeckého ľudu počas nacistického režimu. Našťastie to nemalo žiadne následky.
3.UCLA experiment s liekmi na schizofréniu (1983 – 1994)
Psychológ Keith H. Nuechterlein a psychiater Michael Gitlin z UCLA Medical Center začali kontroverznú štúdiu duševných procesov schizofrénie. Snažili sa zistiť, či by sa ľuďom postihnutým týmto ochorením nedarilo lepšie bez užívania liekov, nakoľko ich sprevádzajú nežiadúce vedľajšie účinky. Aby to dosiahli, nechali schizofrenikov zo skupiny stoviek zapojených do programu tieto lieky vysadiť. U niektorých sa však objavili príznaky recidívy ako sú paranoja a halucinácie.
2.Štúdia príšer (1939)
Experiment vykonala študentka Mary Tudorovú pod dozorom psychológa Johnsona. Dvadsaťdva osirelých detí, z ktorých desať malo problémy s koktaním, bolo rozdelených do dvoch skupín, pričom každá obsahovala deti s poruchami reči a deti, ktoré problémy s rozprávaním nemali. Jedna z týchto dvoch skupín dostala pozitívnu, povzbudzujúcu spätnú väzbu o ich verbálnej komunikácii, zatiaľ čo druhá bola úplne znevažovaná pre svoje (niekedy neexistujúce) problémy s rečou. Táto šesťmesačná štúdia mala veľký vplyv na ľudské subjekty. Dokonca to malo dopad aj na tých, ktorí predtým nemali žiadne problémy s rozprávaním, konkrétne to spôsobilo, že sa cítili väčšmi neistí a uzavretí.
1.David Reimer (1967–1977)
Po zbabranej obriezke mal kanaďan Reimer vo veku šiestich mesiacov výrazne poškodené genitálie, a preto ho rodičia vzali k profesorovi lekárskej psychológie a pediatrie, Johnovi Moneymu, ktorý obhajoval teóriu rodovej neutrality. Navrhol, že hoci Reinerov penis nebolo možné opraviť, mohol a mal by podstúpiť operáciu na zmenu pohlavia a byť vychovávaný ako žena. V roku 1967 začal s liečbou, ktorá ho mala zmeniť na ženu. Reimer sa však nikdy skutočne nedokázal identifikovať ako žena a od 14 rokov žil ako muž. Experiment v ňom žiaľ vyvolal extrémnu depresiu, ktorá prispela k jeho samovražde.
