V druhej polovici 19. storočia sa v USA objavili zákony, ktoré zakazovali osobám s viditeľným zdravotným postihnutím či chorobami voľný pohyb po verejných priestranstvách. Tieto tzv. „škaredé zákony“ boli v platnosti takmer celé storočie a ich cieľom bolo „ochrániť“ verejnosť pred tým, čo bolo považované za nepríjemný pohľad. Tento krutý zákon odhaľuje tvrdé spoločenské normy krásy a spôsob, akým ovplyvnili ľudí, ktorí nezapadali do týchto štandardov.
Vznik a šírenie „zákonov pre škaredých“
Prvým mestom, ktoré zaviedlo takýto zákon, bolo v roku 1867 San Francisco. V ňom sa stanovilo, že osoby s viditeľnými postihnutiami alebo znetvorením by nemali vystupovať na verejnosti, pretože by mohli pôsobiť „nevzhľadne“ či „nechutne“. Táto legislatíva sa rýchlo rozšírila do ďalších miest, ako Reno v Nevade, Portland v Oregone, Chicago v Illinois a New Orleans v Louisiane. Podľa autorky Susan M. Schweik, ktorá skúmala históriu týchto zákonov, sa tieto opatrenia často objavovali spolu s inými diskriminačnými nariadeniami, ako boli obmedzenia pre rasové menšiny, imigrantov alebo osoby bez domova.
Tento zákon mal niekoľko ospravedlnení. Niektorí tvrdili, že zákon bol potrebný na ochranu verejného zdravia, keďže vidieť zdravotne postihnutú osobu vraj mohlo spôsobiť ochorenie zdravému človeku. Iní sa obávali, že postihnutí ľudia, ktorí žobrali o peniaze, by mohli byť zneužívaní podvodníkmi, ktorí by predstierali postihnutie, aby získali peniaze od verejnosti. V skutočnosti však tieto zákony vychádzali z číreho odporu voči zraniteľným ľuďom.
Ako napísal novinár Junius Henri Browne vo svojich memoároch z roku 1869: „Keď ste na ceste na večeru alebo na návštevu svojej milovanej alebo máte v mysli zloženú poslednú strofu novej básne, ktorá vám spôsobila také ťažkosti, nie je príjemné byť konfrontovaný s nejakou odpornou víziou.“ Tieto slová presne odrážajú vnímanie a obavy, ktoré stáli za prijatím týchto krutých zákonov.
Zákony proti postihnutým pracovníkom
Tieto zákony mali výrazný dopad na životné podmienky ľudí s postihnutím. Mnohí z nich, ktorí sa živili predajom na uliciach, stratili schopnosť pracovať. Napríklad muž z Clevelandu, ktorý používal palice na chodenie, bol nútený prestať predávať noviny na verejnosti kvôli miestnym nariadeniam. Jeho jedinou možnosťou bolo predávať z prednej časti miestneho obchodu, pretože sa tým ocitol na súkromnom pozemku, mimo dosahu zákona.
Podľa Schweikovej tieto zákony nepostihovali známych zdravotne postihnutých ľudí ako Helen Kellerová či prezident Franklin D. Roosevelt, ale zameriavali sa na tých najzraniteľnejších a najslabších, ktorí často nemali inú možnosť, ako sa uchýliť k žobraniu, aby prežili. Namiesto pomoci ich tieto zákony vytláčali na okraj spoločnosti a bránili im voľne sa pohybovať vo verejnom priestore.
Odpor voči zákonom
Napriek tomu, že sa tieto zákony aktívne presadzovali, nie všetci ich podporovali. Niektorí starostovia dokonca vydávali špeciálne povolenia pre ľudí so zdravotným postihnutím, aby mohli naďalej predávať tovar a zabezpečiť si tak príjem. Existovali aj prípady, keď sa verejnosť postavila proti zatknutiam.
V roku 1936 sa v Chicagu policajt pokúsil zatknúť Bena Lewisa, černocha po amputácii, tým, že mu spod tela vykopol zdravú nohu. Štyria bieli diváci okamžite zaútočili na policajta a stovky ďalších ľudí sa zhromaždili okolo nich, čím zabránili zatknutiu.
Aj keď posledný zaznamenaný prípad zatknutia na základe „škaredých zákonov“ sa udial v roku 1974 v Omahe, Nebraske, ich dedičstvo stále ovplyvňuje spôsob, akým sa pozeráme na zdravotne postihnutých ľudí vo verejnom priestore.
Zároveň sa však aktivisti bojujúci za práva zdravotne postihnutých ľudí v 70. rokoch opierali o príklad týchto diskriminačných zákonov, aby presadzovali potrebu ochrany občianskych práv pre osoby so zdravotným postihnutím. Ich úsilie nakoniec viedlo k prijatiu Zákona o Američanoch so zdravotným postihnutím z roku 1990, ktorý zabezpečuje, že osoby s postihnutím majú prístup k verejným priestorom a službám.
