Pripravili sme si pre Vás článok o – pre niekoho menej (alebo vôbec), iného zase viac – známej americkej spisovateľke, rečníčke a aktivistke, ktorej život pod nohy hodil viacero prekážok, no ona sa ani napriek tomu nevzdala. Stala sa prvým človekom s takým postihnutím, ktorému sa podarilo vyštudovať univerzitu. Jej životný príbeh je neuveriteľný a o to viac obdivuhodnejší. Prajeme Vám príjemné čítanie…
Detstvo
Helen Adams Kellerová sa narodila 27. júna 1880 v Tuscumbii v štáte Alabama. Narodila sa ako zdravé dieťa, no keď mala 19 mesiacov, ochorela na – vtedy ešte neznámu – meningitídu (ľudovo povedané zápal mozgových blán), ktorá ju pripravila o zrak i sluch. Keď mala Helen šesť rokov, lekári jej matku zoznámili s Alexandrom Grahamom Bellom – áno, práve s tým mužom, ktorý sa považuje za vynálezcu telefónu –, ktorý v tom čase pracoval s nepočujúcimi deťmi. Bell rodine odporučil, aby kontaktovali Perkinsov inštitút pre nevidiacich, kde pracovala mladá lektorka Anne Sullivanová.
Hneď po svojom príchode začala malú Helen učiť prstovú abecedu. Bohužiaľ, bezvýsledne. Zlom prišiel až po mesiaci, v deň, kedy ju priviedla k záhradnej pumpe a na jednu ruku jej spustila prúd vody, zatiaľ čo do druhej jej dookola hláskovala slovo voda. Helen to pochopila, čo v nej vyvolalo obrovský záujem spoznávať svet. Nútila Anne, aby jej do ruky hláskovala názvy všetkého, čoho sa dotkla, a tak sa v priebehu niekoľkých hodín naučila prvých tridsať slov svojho života. Šikovná Anne sa stala Heleninou učiteľkou a kľúčovou osobou jej života. Ich priateľský vzťah trval štyridsaťdeväť rokov.
Štúdium
Helen začala v máji roku 1888 navštevovať Perkinsov inštitút pre nevidiacich a v roku 1894 sa spoločne s Anne presťahovala do New Yorku, kde strávila dva roky študovaním na dvoch rôznych školách pre nepočujúcich. Po návrate sa zapísala na Cambridgeskú dievčenskú školu a následne na Radcliffovu univerzitu, na ktorej sa spoznala napríklad aj s Markom Twainom.
Známy spisovateľ ju následne zoznámil s Henrym Rogersom, magnátom Standard Oil, ktorého Helenin osud uchvátil natoľko, až sa jej spolu s manželkou rozhodol pokryť všetky poplatky na štúdium. Počas neho sa Helen zdokonalila v čítaní Braillovho písma, čítaní znakovej reči hmatom a naučila sa rozprávať.
Dokonca sa naučila aj ojedinelú metódu, známu ako Tadoma. Postihnutý pri nej priloží ruku na tvár hovoriaceho tak, aby malíčkom vnímal vibrácie hrdla, palcom pohyby pier a ostatnými prstami tvár. Helen promovala v roku 1904 ako 24-ročná, čo znamenalo, že sa stala prvým človekom v histórii, ktorému sa s podobným zmyslovým postihnutím niečo také podarilo.
Kariéra
Helen za svoj život napísala celkovo dvanásť kníh. Prvá (Príbeh môjho života), bola vydaná už v roku 1903, teda v dobe, kedy ešte stále študovala, a bola preložená do viacerých svetových jazykov. Ďalšie – Optimizmus (1904), Svet, v ktorom žijem (1908), Pieseň o kamennej stene (1908), Z tmy, Moje náboženstvo (1926) – boli rovnako napísané v Braillovom písme.
Okrem toho sa z Helen stala skvelá rečníčka. V roku 1925 bola pozvaná na konvent Lions Club International, kde sa jej reč stala významným medzníkom v histórii celého lionismu. V poslednej vete účastníkov vyzvala, aby sa dali do boja proti slepote a stali sa „Rytiermi slepcov“. Program starostlivosti o zrak pod heslom Sight first sa tak stal hlavným zameraním lionského hnutia.
Po 2. svetovej vojne usporiadala rozsiahle prednáškové turné po Európe a aj po krajinách Blízkeho a Ďalekého východu. Všade vzbudila záujem o výchovu nevidiacich a nepočujúcich. Pri príležitosti 100. výročia narodenia Louisa Brailla predniesla slávnostný prejav v Paríži. Lyndon B. Johnson, prezident Spojených štátov amerických, Helen v roku 1964 udelil Prezidentskú medailu slobody.
Smrť
Keďže okolo roku 1961 utrpela až niekoľko infarktov, rozhodla sa stráviť posledné roky života v pokoji domova. Helen Kellerová zomrela v spánku 1. júna roku 1968. Jej telo bolo spopolnené a popol umiestnený blízko miesta posledného odpočinku Anne Sullivanovej.
Po jej smrti si množstvo organizácií, ktoré sa zaoberajú problematikou zmyslovo postihnutých, prevzalo do svojich názvov meno Helen Kellerovej. V súčasnosti sa v jej rodnom meste nachádza múzeum, ktoré sa zaoberá Heleniným životom a 27. júna (deň, kedy sa Helen narodila) je v niekoľkých štátoch USA označovaný ako deň Hellen Kellerovej.
zdroj: Wikipedia
