Pozrite sa v akých úbohých podmienkach sú nútení žiť pacienti s mentálnym ochorením v Indonézii. Z fotografií lezie mráz po chrbte a po prečítaní si príbehov týchto ľudí sa chce človeku doslova plakať.
Viac info: andreastarreese.com | Facebook | Instagram (h/t: demilked,featureshoot, time)
Agus si spieva vo svojej klietke. Ošetrovatelia ho nepúšťajú von, pretože by utiekol, takže sa stala táto klietka jeho domovom.
Evine halucinácie začali, keď mala 15. Jej rodičia platia za drevenú posteľ.
Vláda poskytuje iba 2 mesiace stravy a pacienti vlastne nemajú ani ubytovanie iba takéto klietky.
Muhamad robí hromadné liečenie pacientov. Pacienti celé dni pijú bylinkové nápoje, modlia sa, zvracajú a vstupujú do hypnotických tranzov.
10 rokov bola Anne zatvorená v miestnosti bez okien a podľa jej otca vraj veľmi jesť nepotrebuje. Niekedy rada behávala ale teraz sa už nevie ani postaviť.
Držanie pacientov v klietkach je tu úplne bežné.
Každý deň tu musia pacienti čeliť nedostatku jedla.
Saimun má 40, nevie rozprávať a žije so svojim bratom, ktorý je tiež mentálne chorý. Sú závislí na charite od susedov.
Seapudin mal nohy v tomto zveráku 9 rokov. Teraz mu už nohy bohužiaľ kvôli tomu neslúžia.
Životy pacientov sú obmedzené iba na takéto stiesnené prietory, kde vykonávajú všetko: jedia, spia, umývajú sa.
Niektoré rodiny platia pacientom špeciálne liečenia, ktoré sú však založené na duchovnom prístupe.
Nedostatkom jedla to nekončí, tiež chýba oblečenie, vybavenie, pohyb, sociálna interakcia…
Posteľ je ten najväčší luxus, ktorý pacienti môžu dostať.
Sociálne interakcie sú naozaj vzácne a vôbec nie sú vykonávané nejak systematicky.
Wediodining Lawang Psychiatric Hospital je vyhlásená za najlepšiu psychiatrickú liečebňu v Indonézii.