Fenka, ktorá zachránila nespočetné množstvo životov, prežila potopenie lode a niekoľko rokov strávila v internačných táboroch – a tak niet divu, že sa stala jedným z najznámejších a najnepravdepodobnejších hrdinov druhej svetovej vojny.
Čistokrvný pointer sfarbený kombináciou pečeňovo-červenej a bielej farby, si v roku 1945 ukradol srdcia celého národa. Stalo sa tak potom, čo sa verejnosti odhalili správy o jej skutkoch v čase, keď slúžila ako oficiálna vojnová zajatkyňa. Do Británie sa vrátila spolu s tisíckami spojeneckých vojakov po Dni víťazstva nad Japonskom.
Judy bola maskotom lode, na palube delového člna HMS Gnat v roku 1936, ktorý bol súčasťou obrannej flotily na ďalekom východe. Zvieratá boli často brané na loď, aby pomáhali s udržiavaním bezpečnosti, tiež boli žiaducimi spoločníkmi pre tých na palube. Počiatočné pokusy vycvičiť Judy však neboli príliš úspešné.
Netrvalo však dlho a Judy dokázala lodnej spoločnosti svoju hodnotu. Upozorňovala námorníkov na prítomnosť pirátov, ktorí by im v tme mohli ublížiť. Vďaka svojmu vynikajúcemu sluchu mohla tiež upozorniť na prítomnosť nepriateľských japonských lietadiel.
O niekoľko rokov neskôr Judy prestúpila na delový čln HMS Grasshopper, ktorý v roku 1942 napadli japonské lietadlá a prinútili všetkých na palube opustiť loď, a vydať sa na najbližšiu pevninu – ostrov v Juhočínskom mori.
Keďže sa im nepodarilo nájsť žiadne zásoby pitnej vody, situácia pre tých, ktorí prežili, bola naozaj vážna. Judyine inštinkty však opäť raz nesklamali, a tak zachránila životy svojich krajanov. Objavila miesto, kde začala hrabať a našla čerstvú vodu.
Judy spolu s mužmi prešla stovky kilometrov v snahe dostať sa do bezpečia v Padangu na Sumatre, ale minuli poslednú evakuačnú loď.
Po príchode nepriateľských síl boli tí, ktorí prežili bombardovanie Grasshopper, vzatí do väzby ako vojnoví zajatci – spolu s Judy – a prevezení do tábora v Medane na Severnej Sumatre.
Práve v tomto tábore sa v auguste 1942 Judy spriatelila s vedúcim letectva Frankom Williamsom z Portsmouthu. Mladý britský námorník sa s Judy podelil o svoj skromný prídel ryže a od tej chvíle ho už nikdy neopustila.
Judy chránila Franka a ostatných vojnových zajatcov rozptyľovaním táborových stráží a to tak, že na seba upozorňovala hlasným štekaním, čím si zakaždým vyslúžila trest namiesto nich.
Neskôr bolo vojnovým zajatcom povedané, že budú smerovať do Singapuru na palubu SS Van Warwyck – ale Japonci Judy nedovolili, aby s nimi nastúpila na loď. Vojaci sa však rozhodli neposlúchnuť. Naučili Judy, aby na daný signál skočila do vreca, ktoré mali so sebou. Takto ju odniesli na palubu.
Nasledujúci deň, 26. júna 1944, bola SS Van Warwyck torpédovaná britskou ponorkou, pričom nevedela, že plavidlo sa používa na prepravu spojeneckých vojnových zajatcov. Z odhadovaných 700 väzňov na palube bolo 500 zabitých – ale uprostred požiaru a trosiek sa Judy objavila nezranená, dokonca pomáhala ľuďom, ktorí nevedeli plávať.
Nakoniec tí, ktorí prežili, priplávali k japonskému tankeru a vyšplhali sa po sieťach na jeho boku. Na palubu vytiahli aj Judy, no japonskí strážcovia neboli šťastní, keď videli psa, o ktorom vedeli, že by na palube lode nemal byť. Vyhlásili, že ju nechajú zabiť, len čo sa dostanú na pevninu.
Keď sa mala konať poprava, zasiahol bývalý veliteľ zajateckého tábora v Medane. Judy si obľúbil, a aby zaistil jej bezpečnosť, nariadil, aby bola uvedená ako oficiálna vojnová zajatkyňa, vďaka čomu bola chránená pred popravou a mala nárok na prídel.
Judy sa znovu stretla s Frankom a zostala s ním počas vojny, pričom prežila niekoľko presunov v tábore, ako aj strelné zranenia, uhryznutie aligátormi a útoky divých psov, a to všetko ešte pred japonskou kapituláciou v auguste 1945.
Keď sa Judy vrátila domov do Británie, stretla sa s národným obdivom. Bola ocenená Dickinovou medailou PDSA – známou ako zvierací Viktóriin kríž – čo je najvyššia pocta, akú môže zviera dostať. Uznáva statočnosť a oddanosť zvierat slúžiacich v čase vojenského konfliktu.
Dostala citát, na ktorý by bol hrdý každý ľudský vojak, námorník alebo letec. Stálo v ňom: „Za skvelú odvahu a vytrvalosť v japonských zajateckých táboroch, kde pomohla udržať morálku medzi spoluväzňami a tiež zachránila mnoho životov vďaka svojej inteligencii a ostražitosti.
Judy zostala s Frankom až do svojej smrti 17. februára 1960. Pochovali ju v Tanzánii, kde Frank v tom čase pracoval. Ako poslednú poctu svojej spoločníčke postavil Frank pri hrobe pomník a pripevnil veľkú kovovú tabuľu, na ktorej je zaznamenaná história Judyinho života a všetky jej odvážne činy.
