Rosenhanov experiment z roku 1972 bol prevratný experiment skúmajúci praktiky psychiatrickej vedy a určovanie diagnóz. Experiment viedol profesor Stanfordskej univerzity David Rosenhan. Táto štúdia sa považuje za jeden z prvotných impulzov k zmene určovania psychiatrických diagnóz.
Princíp experimentu
Experimentátori predstierali pri prvej návšteve psychiatrickej liečebne zvukové halucinácie . Následne sa síce začali správať normálne, ale napriek tomu im boli diagnostikované rôzne poruchy a podané antipsychotiká. Celý experiment bol zložený z dvoch častí.
Prvá časť experimentu
V prvej časti Rosenhan osobne a sedem ďalších mentálne zdravých ľudí požiadali o možnosť prijatia do psychiatrickej liečebne. Medzi týmito ľuďmi boli traja psychológovia, študent, psychiater, detský lekár, maliar a žena v domácnosti. Všetci, čo pracovali v lekárstve, mohli použiť iné mená a klamať o svojom povolaní. Títo pseudopacienti navštívili rovnako ako obyčajné liečebne, tak aj vysoko prestížne či súkromé ústavy.
Pri vstupe tvrdili, že počujú v hlave hlas rovnakého pohlavia ako oni. Tento hlas mal vravieť slová ako „dutý“, „prázdny“ a „úder“. Tieto slová boli vybrané zámerne, pretože v žiadnej literatúre neboli zaradené medzi psychotické symptómy. Potom začali trvať na tom, že sa cítia v poriadku a už žiadne hlasy nepočujú. 7 diagnostikovali schizofréniu a jednému maniodepresívnu psychózu. Ich pobyt v liečebni sa pohyboval od 7 do 52 dní, v priemere 19 dní.
Všetci experimantátori boli prepustení s diagnózou schizofrénie na ústupe. Z toho Rosenhan usúdil, že mentálna porucha sa chápe ako nevratný a celoživotný problém a nie ako liečiteľná choroba. Nikto z pseudopacientov nebol zamestnancami odhalený ako podvodník. Zaujímavé je, že mnoho skutočných pacientov ich považovalo za zdravých a označilo za možných výskumníkov, vedcov, či novinárov skúmajúcich liečebňu.
Úlohou experimentátorov bolo dostať sa z ústavu bez pomoci z vonku. V zálohe mali pripraveného právnika, ak by sa stalo, že by ich nikdy nechceli pustiť. Nikto z nich nedostal povolenie opustiť liečebňu bez toho, aby nepriznal, že je mentálne chorý. Všetci museli začať brať lieky, ktoré však splachovali do záchodu. Zamestnanci si to vôbec nevšimli.
Rosenhan a ostatní pseudopacienti po experimente oznámili veľký pocit dehumanizácie a narušenie súkromia. Niekedy ich pozorovali a skúmali počas pobytu na toalete. Takisto boli svedkami verbálneho alebo psychického týrania pacientov.
Druhá časť experimentu
V tejto časti bol poslaný jeden alebo viac pseudopacientov do liečebne, ktorá tvrdila, že ich určite odlíši od skutočne chorých. Táto liečebňa sama požiadala Rosenhana o vyskúšanie neomylnosti jej zamestnancov. Rosenhan však poslal iba skutočne chorých pacientov. Napriek tomu liečebňa zo 193 pacientov určila 41 ako potenciálnych pseudopacientov. Táto štúdia viedla k názoru, že diagnózy sú určované príliš jednoducho a rýchlo a pri takom vysokom počte omylov nemôžu byť brané ako spoľahlivé. Experiment teda dopomohol k strate všemocnosti a neomylnosti psychiatrie.
