Emotívne príbehy odchodov domácich miláčikov. Pripravte si servítky.
Každý kto má doma domáce zvieratko vie, že sú to spoločníci na celý život. Zostávajú s nami, aj keď je nám najhoršie a všetci ostatní nás opustili. Za nič nás nesúdia a ľúbia nás bezhraničnou a absolútne úprimnou láskou. Sú od nás závislí, no nedajú na nás dopustiť. Pre niekoho sú to len zvieratá, no ak máte srdce na správnom mieste, urobíte pre nich všetko, čo im na očiach uvidíte. A rozhodne to nie sú len sladké reči. Taká je realita.
Tieto príbehy vás dojmú. Zvierací život trvá veľmi krátko. Kratšie, akoby sme si želali. Napriek tomu je dôležité rozpoznať, kedy sa náš miláčik trápi a nechať ho v pokoji a láske odísť.
„Spievala som jej pieseň, až kým neodišla.“
Moja Roxie bola so mnou v čase, keď som sa vydala, otehotnela, niekoľkokrát potratila, nakoniec porodila tri krásne deti, dvakrát som sa presťahovala. Všetky bolesti, radosti aj ťažkosti prežila so mnou. V jej posledný deň bolo na mne, aby som jej vrátila pozornosť a lásku, ktorú mi ona dávala po celý svoj život. Môj hlas ju vždy upokojoval, a tak som jej spievala. Hladila som ju a ubezpečovala, že bude všetko v poriadku. Chýba mi, ale viem, že sa raz stretneme.
„Púšťali sme mu videa s myšami.“
Môj kocúr s ľudským menom Thomas O’Malley mal 16 rokov, keď sme ho museli dať pre vážne zdravotné komplikácie utratiť. Mal obrovské bolesti a takmer sa nehýbal. Vedeli sme, že je to pre neho najlepšie riešenie. Aby sme mu spríjemnili posledné chvíle s nami, púšťali sme mu videá s myšami, ktoré tak rád lovil a nosil nám ich k nohám. Myslím, že cítil našu lásku.
„Kúpil som jej hranolky a pár párkov v rožku.“
Lucy bola svetlom môjho života. Mal som to šťastie, že som ju poznal od šteňaťa. Trávili sme spolu každý jeden jeden deň až do jej posledného. Mala 15 rokov, keď odišla, no apetít jej zostal. Kúpil som jej hranolky a párky v rožku, ktoré sme jedli vždy, keď sme šli spolu niekam na výlet. Chcel som, aby sa tak cítila. Aby odišla na krásne slnkom zaliate miesto, kde bude šťastná.
„Koniec našej spoločnej cesty.“
Moja mačka Kichi mala 7 rokov, keď sa jej na jednej končatine vytvorila hrčka. Veterinár nález diagnostikoval ako agresívnu formu rakoviny kostí. Bolo príliš neskoro. Chradla extrémne rýchlo. Ani som sa nenazdal a dostali sme sa do štádia, že ledva lapala po dychu. Bolel ma každý pohľad na jej zúbožené telíčko.
Vzal som ju k veterinárovi, aby sa nemusela viac trápiť. Sedela mi na kolenách a aj napriek bolesti a vysileniu vrnela do poslednej chvíle. Nikdy nezabudnem na ten pocit bezmocnosti a smútku.
„Vedel som, že je to poslednýkrát, čo sa jej pozerám do nevinných hnedých očí.“
Moja sučka kavaliera zomrela dva týždne pred svojimi 13. narodeninami. Jej stav sa zhoršoval každou hodinou. Najskôr prestala jesť a krátko na to sa neudržala na nohách. Priniesla som ju k veterinárovi, ktorý skonštatoval, že ju nemôže zachrániť. Nerozumela som tomu, no večer už nereagovala na žiadny kontakt, len na mňa bolestne pozerala veľkými hnedými očami. Uistila som ju, že ju budem vždy milovať. Je to už dávno, no stále mi chýba.
