Drobné klamstvá našich rodičov, ktoré zaručene pomáhali pri výchove. Zaspomínajte si!
Ako si spomínate na výchovu svojich rodičov? Možno patrili skôr k tým prísnym alebo naopak boli voči vám benevolentnejší. Každý rodič má svoju predstavu o výchove svojho dieťaťa, čo je v poriadku, pretože každý sme iní a podľa toho treba pristupovať aj k deťom. Existujú ale určité vzorce považované za správne, a možno aj preto sa neustále opakujú.
Rodičia nás učili, že klamať je veľmi zlé, no sami nám nehovorili vždy pravdu. Teraz už vieme, že sa nás snažili vychovať, no stále to človeku príde úsmevné, nemyslíte? Sú to drobné klamstvá, ktoré nemôžu ublížiť. Poďme si na ne spoločne zaspomínať a pripomeňme si aj našich rodičov, ktorí ak nám hovorili tieto vety, museli nás veľmi ľúbiť.
„Pretože som to povedala!“
Štyri slová, pri ktorých každé dieťa vedelo, že nemá zmysel oponovať. Už od útleho detstva sme boli vedení k tomu, aby sme rodičov brali ako autoritu a mali k ním úctu. A aj keď táto fráza mnohé deti vytáča, spoľahlivo ukončí väčšinu hádok, čo je priorita.
Odporúčame„Ak budeš sedieť príliš blízko televízora, zničíš si zrak.“
Určite ste aj vy ako dieťa počuli toto varovanie. Do toho vás ešte mamina ponúkala mrkvou, aby sa vám zrak zlepšil, čo nie vždy prinášalo trvalé účinky.
„Už sme skoro tam!“
Veľká časť z nás bola ako dieťa veľmi netrpezlivá. Detská radosť a nadšenie sa pretavilo do nedočkavosti. Všetko sme chceli rýchlo a hneď. Neustále sme s tým otravovali rodičov a toto drobné klamstvo bola jediná cesta ako dosiahnuť aspoň na chvíľu ticho.
„Vrátime sa inokedy.“
Aj vy ste mali obľúbené miesta, z ktorých ste nechceli odísť? Napríklad ihrisko, zoologická záhrada, cukráreň či hračkárstvo. Samozrejme, že deti by nikdy neodišli, no prísľub návratu ich zväčša presvedčí. Navyše aj tak to mnohé do piatich minút zabudnú.
„Ja neviem!“
„Mami, prečo je nebo modré?“ „Ocko, prečo psy štekajú?“ Deti objavujú svet a s tým ide potreba neustále sa niečo pýtať. A aj keď majú rodičia celkom dobrú odpoveď, vedia, že bude nasledovať ďalšia stovka otázok. Niekedy je lepšie použiť jednoduché „neviem“ a zázračne zostanú deti potichu.
„Nebude to bolieť!“
Pri každej návšteve detského doktora či dentistu bolo potrebné použiť túto čarovnú vetu. Pri niektorých deťoch to nepomohlo, ale za pokus to rozhodne stálo. Na obranu detí, niekedy to naozaj trochu bolí.
„Mám oči aj na chrbte.“
Ako deti sme tomu rozhodne verili, aj keď fyzicky to nebolo vidieť. Avšak, nech sme vyviedli čokoľvek a snažili sme sa to skryť, nejakým zvláštnym spôsobom na to zakaždým prišli.
„Niekomu vypichnete oko!“
Aké by to bolo detstvo bez hádok a zápasenia so súrodencami či kamarátmi? Rozhodne by to nebolo plnohodnotné detstvo. Treba však povedať, že každá zábava a hra trvala len dovtedy, kým sa niekto nezranil. Preto nás rodičia už preventívne strašili, aby sme dávali pozor a skutočne sa nestalo niečo zlé.
„Ježiško ťa vždy vidí.“
Nič nemotivuje deti tak, ako vyhliadka darčekov, takže niekedy stačilo deti trochu postrašiť, že im Ježiško alebo Mikuláš nič neprinesie a zrazu začali poslúchať ako malí anjeli.
