Domáce zvieratá sa často označujú ako „chlpaté deti“ svojich majiteľov. Niektorí domáci miláčikovia a ich majitelia sú si však takí podobní, že sa nedá nestačiť čudovať, že ich oddelili už pri narodení. Poďme zistiť, ako tento jav vysvetľuje veda a psychológia.
Niektorí výskumníci túto myšlienku otestovali
Michael Roy z Kalifornskej univerzity v San Diegu bol jedným z prvých psychológov, ktorí túto myšlienku otestovali. V rámci svojho projektu navštívil tri blízke psie parky, kde oddelil fotografie chlpatých zvierat a ich majiteľov a potom požiadal skupinu ľudí, aby sa ich pokúsili priradiť k sebe. Zistil, že ľudia často uhádli, ktorý pes patrí ktorému majiteľovi.
Dôvod je jednoduchší, ako sme predpokladali.
Niektorí domáci miláčikovia a ich majitelia sú si natoľko podobní, že nedokážete určiť, kde sa končí jedno a začína druhé. Ukázalo sa, že sa podobáme na svojich domácich miláčikov, pretože ľudia si s väčšou pravdepodobnosťou adoptujú zviera, ak sa im podobá.
Hovorme o samotnom efekte vystavenia.
Efekt jednoduchého vystavenia je tendencia preferovať veci len preto, že sú nám známe. Ak napríklad niekto vidí svoju tvár v zrkadle každý deň, môže to byť dôvod, prečo máme radi a vyberáme si domáce zvieratá s podobnými vlastnosťami.
Všetko je to o vlasoch a ušiach.
Toto tvrdenie potvrdzuje aj ďalšia štúdia. 261 žien malo vybrať, ktorému plemenu psa dávajú prednosť, a to na základe malej vzorky: šteňatá s kučeravými ušami (anglický špringršpaniel a bígl) oproti pichľavým ušiam (sibírsky husky a basenji).
Ženy s dlhšími vlasmi si častejšie vyberali psa s lop ušami, zatiaľ čo ženy s krátkymi vlasmi uprednostňovali psy s pichľavými ušami.
Našich domácich miláčikov sme vyšľachtili tak, aby sa nám v mnohom podobali – do takej miery, že s nimi cítime silné citové a prirodzené puto a dokonca začali mať naše fyzické vlastnosti.
