Nie je žiadnym tajomstvom, že v inštitútoch duševného zdravia boli kedysi využívané všelijaké čudesné neprípustné praktiky, ktoré potom volali po výraznej zmene systému. Slávny Rosenhanov experiment z 20. storočia preukázal, že pokiaľ ide o diagnostiku pacientov, lekári neboli schopní rozlíšiť zdravý rozum od rozumu blázna. Avšak, ešte predtým, v 19. storočí, sa istá novinárka rozhodla verejne poukázať na strašné podmienky psychiatrických ústavov.
V roku 1887 uskutočnila novinárka Nellie Bly experiment. Cieľom bolo preskúmať hrozné podmienky ženského azylu na ostrove Blackwell v New Yorku. Neskôr o tom vydala aj knihu.
Najťažšou úlohou bolo sa dostať do tejto liečebne. Išlo vlastne o to, aby žena predstierala, že je šialená. Strávila dokonca niekoľko dní doma pred zrkadlom a trénovala svoje „šialenstvo“. Akonáhle sa považovala za pripravenú, registrovala sa a čakala na prijatie. „Aká ťažká úloha, pomyslela som si. Objaviť sa pred davom ľudí a presvedčiť ich, že som blázon. V živote som s takým niečím nemala ani tú najmenšiu skúsenosť a ani predstavu o tom, ako sa duševne chorí ľudia správajú. Tiež som netušila, ako oklamem lekárov, ktorí sú odborníkmi. Obávala som sa, že to nie je možné.“ Avšak netrvalo dlho a do ústavu ju prijali.
Nellie strávila v ústave 10 dní a to, čoho bola za relatívne krátky čas svedkom, sa nevedela spamätať. Toto sú niektoré z praktík ústavu, ktoré ju dostali:
1. Pacientom bolo neustále zima, triasli sa a žobrali o ďalšie odevy, ale nikdy ich nedostali.
2. Ženy boli neustále bité, ak neposlúchli príkazy.
3. Nellie tiež spomína, že na ochranu žien neboli prijaté žiadne bezpečnostné opatrenia. V prípade požiaru by totiž zrejme zhoreli vo svojich izbách, pretože trvalo by dlho, kým by ich niekto pustil z izieb. A či by ich vôbec niekto pustil.
4. Nebezpeční pacienti boli zviazovaní lanom namiesto toho, aby dostali primeranú starostlivosť.
A jedno z najhorších vecí považovala mladá novinárka jedlo. Ženy dostávali studený čaj a chlieb s maslom, ktorý bol nepožívateľný. Pacienti boli nútení jesť, inak boli fyzicky potrestaní. No kúpanie bolo zrejme ešte horšie. Vo svojej knihe písala aj o tom, ako bola nútená stáť nahá pred ostatnými ženami a potom sa kúpať v extrémne studenej vode. Pacienti museli od 6:00 do 8:00 hod. sedieť na lavičkách bez pohybu a úplne potichu. Nemali povolené čítať ani písať.
Po tom, ako toto zariadenie Nellie opustila, bola odhodlaná šíriť pravdu o mučení, ktoré sa v takýchto inštitúciach za zatvorenými dverami odohrávalo.
Krátko po jej prepustení publikovala knihu, kde podrobne popísala všetky druhy mučenia, ktoré tam musela prežiť. Vďaka tomu sa začali veci zlepšovať. Kniha sa rýchlo stala hitom a vyústila do vyšetrovania tamojších pomerov. Porota zvýšila rozpočet na oddelenie verejnej charitatívnej organizácie a tiež zabezpečili, že d ústavu začali prijímať iba naozaj chorých pacientov.
