Taliansko na čele s Vittoriom Emanuelom Orlandom čelilo po prvej svetovej vojne veľkým neúspechom pri zisku územia a taktiež celkovej kríze. Neúspech presadenia záujmov Talianska nakoniec viedol ku koncu jeho vlády a k posilneniu nacionalistov. V tomto období po revolúcii sa začali prejavovať prevratové nálady a dochádzalo k zoskupovaniu roľníckeho obyvateľstva v odborových zväzoch.
23. marca 1919 založil Mussolini pod názvom Fasci Di Combattimento (Bojové zväzky), prvé fašistické skupiny – predchodcu toho, čo dnes nazývame fašisti (z talianskeho slova fasci=zväzky). Z Fasci di Combattimento, v roku 1921, vznikla fašistická strana Partito Nazionale Fascista a Mussolini sa stal jej vodcom. Strana získavala podporu predovšetkým vďaka spomínanej neútešnej situácii krajiny po prvej svetovej vojne, pričom bojovala proti materializmu, racionalizmu, pozitivizmu, buržoáznej spoločnosti a demokracii. Svoje úspešné tiahnutie naprieč Talianskom zakončila „Pochodom do Ríma,“ kde si Mussolini vynútil od kráľa menovanie do funkcie predsedu vlády. Nasledujúce reformy a zmeny právomocí z neho postupne urobili autoritárskeho diktátora.
Fašizmus čoskoro vyústil v agresívnu zahraničnú politiku talianskeho štátu a k vedeniu dobyvačných vojen. Pred začatím druhej svetovej vojny sa stalo Taliansko spojencom nacistického Nemecka, no na rozdiel od Nemecka sa v Taliansku neuplatnil antisemitizmus v takom veľkom rozsahu. Bolo to dané predovšetkým neprítomnosťou antisemitizmu vo fašistickej ideológii. Mussolíni síce na nátlak Hitlera prijal rasové zákony po vzore norimberských zákonov, no k výstavbe koncentračných táborov, či deportácii židov do Nemecka však nikdy nedošlo.
Fašizmus a nacizmus
Spoločným rysom oboch ideológií bola nenávisť ku komunizmu a kapitalistickému ekonomickému systému. Hlavným impulzom a silou bol však predovšetkým rozmach nacionalizmu.
Taliansky fašizmus a nemecký fašizmus (nacizmus) sa líšia v radikálnosti a rasizme, ide však o rovnaký typ hnutia. Obe sa snažili o očistu národa. Tradične sa uvádza, že v Nemecku šlo predovšetkým o rasovú očistu, zatiaľ čo v Taliansku o kultúrnu. Aj v Nemecku však chceli očistiť i kultúru, rovnako tak Mussoliniho invázia do režim bol rasistický.