4. marca 1918 sa tesne pred raňajkami hlásil vojak americkej armády, Albert Gitchell, do nemocnice vo Fort Riley v Kansase. Javil príznaky nachladnutia pričom sa sťažoval na bolesti hrdla, hlavy a taktiež na horúčku.
Krátko od prvého prípadu sa s podobnými príznakmi nahlásilo viac než 100 ďalších vojakov amerického vojska. Tieto prípady sa označili za pravdepodobný začiatok historicky prvej chrípkovej pandémie spôsobenej vírusom H1N1, neskôr známej ako španielska chrípka. Jej pôvod teda nebol na pyrenejskom polostrove, ako sa ľudia spočiatku domnievali. Prišla z “Novej Zeme,” Ameriky.
Po chvíli sa chrípka rozšírila z Fort Riley do armádnych táborov a väzníc po celej krajine. Následne americké vojská nákazu preniesli do Európy, keď smerovali na pomoc na francúzske bojiská. Len v marci 1918 smerovalo cez Atlantik 84.000 vojakov, ktorých v ďalšom mesiaci nasledovalo 118.000 krajanov. Chrípka nejavila žiadne náznaky útlmu ani po dorazení na druhý kontinent a postupovala v celej svojej sile.
Nemala zľutovanie pred nikým
Chrípkové epidémie si zväčša za obete vyberajú mladistvých, starších alebo už oslabených pacientov. Táto nezvyčajne agresívna mutácia však nemala problém poraziť ani zdravých a mladých jedincov.
Počas prvej vlny sa u väčšiny infikovaných vyskytli iba typické príznaky chrípky, bolesti hrdla, hlavy a horúčka. Počas druhej vlny nabralo ochorenie na vážnosti a spôsobovalo komplikovaný bakteriálny zápal pľúc, ktorý bol často aj samotnou príčinou smrti. Tento vírus bol obzvlášť smrtiaci, pretože vyvolával cytokínovú búrku, čiže nadmernú reakciu imunitného systému tela.
Jednou z najvýraznejších komplikácii bolo krvácanie zo slizníc, najmä nosa, žalúdku a čriev. Našli sa aj prípady krvácanie z uší, či patechiálne krvácanie do kože.
Pandémia si v konečnom dôsledku vyžiadala viac než 675 000 amerických životov, pričom po celkom svete bolo okolo 500 miliónov infikovaných a odhadom 20 až 50 miliónov mŕtvych. Ak by sme to mali s niečím porovnať, tak v nej vyhaslo viac životov, ako počas celej I. svetovej vojny.
