Písal sa 8. marec 1669, keď sa na talianskom ostrove Sicília, začala opäť prebúdzať sopka Etna. Viaceré erupcie si vyžiadali v nasledujúcich týždňoch viac ako 20.000 životov, pričom tisícky ľudí ostali bez domova.
Geologická história tejto sopky ukazuje, že už po tisíce rokov pravidelne chŕli popol a lávu a patrí k najaktívnejším sopkám Európy. Prvá zmienka o sopečnej erupcii pochádza už z roku 475 pred Kristom.
Keď sa začala 8. marca Etna prebúdzať, obyvatelia v okolí varovné signály ignorovali. O tri dni neskôr začala sopka vypúšťať do ovzdušia škodlivé splodiny, čím sa zadusilo 3.000 ľudí žijúcich na svahu hory. O pár dní sa z nej už chŕlila láva a popol. Láva začala tiecť z jej južnej strany a valila sa smerom ku Catanii.
Namiesto úteku sa 50 mužov na čele s Diegom de Pappalardom vybralo smerom k Etne, kde sa pokúsili odkloniť tok lávy. Mali na sebe naobliekané kravské kože nasiaknuté vodou a odvážne sa pomocou dĺhých železných tyčí, krompáčov a lopát pokúšali vysekať otvor do stvrdnutej lávovej steny. To sa im nakoniec aj podarilo a veľká časť prúdu začala tiecť smerom na západ, k mestu Paterno. Obyvatelia mesta ležiaceho na juhozápade od hory sledovali tento vývoj a rýchlo si uvedomili, že nový smer lávy ich môže ohroziť. Začali teda medzi sebou bojovať, zatiaľ čo láva vo výseku stvrdla a nabrala pôvodný smer.
Láva sa ku Cataniii tlačila niekoľko týždňov, no ani za ten čas sa nepodarilo mesto evakuovať. Podľa všetkého obyvatelia verili, že sa láva zastaví, alebo ich pred ňou ochránia starodávne mestké múry. Nestalo sa tak a väčšina mesta, spolu so 17.000 obyvateľmi, padla.
Po tejto katastrofe sa v Taliansku rozhodlo, že zásah do prirodzeného toku lávy je zakázaný. Toto nariadenie platí do dnes.
