Jediná istá vec na okolnostiach smrti talianskeho diktátora Benita Mussoliniho z 28. apríla 1945 je, že na úplnom konci boli už len mŕtve telá visiace z konštrukcie vybombardovanej benzínovej pumpy v Miláne.
Zachované fotografie popraveného diktátora ukazujú jeho znetvorenú hlavu so stopami množstva úderov. Fotografie hlboko znechutili dokonca aj britského premiéra Winstona Churchilla, Mussoliniho nepriateľa. Podobne však zapôsobili aj na iného politika tej doby, ktorý bol na sklonku svojej kariéry – nemeckého kancelára Adolfa Hitlera. Ten sa práve pod vplyvom správy o poprave Mussoliniho rozhodol ukončiť svoj život a nechal sa spáliť. Nechcel totiž, aby bolo jeho mŕtve telo vystavené ako trofej na Červenom námestí ako sa stalo s telom Benita Mussoliniho v Miláne.
Zo slabého na hrozného
Ako sa v priebehu vojny odvracalo od Talianska šťastie, sila diktátora Mussoliniho sa začala zmenšovať a on spolu s ňou. Trpel žalúdočnými vredmi, takmer nespal a dokonca sa nebránil ani internácii v horskom hoteli v Abruzzoch. Z hotela ho neskôr unieslo nemecká komando a Mussolini sa stal Hitlerovou bábikou ako hlava „Republiky Saló“ v severnom Taliansku.
Pod priamym dozorom jednotiek SS zaviedol hrozivú vládu, ktorú Taliansko ešte nezažilo. Začala sa deportácia Židov do koncentračných táborov a tajná polícia lovila kohokoľvek, na koho padlo len minimálne podozrenie. V rokoch 1943-1945 sa stal z Mussoliniho niekto, kto doposiaľ nebol – všeobecne nenávidený muž. Mimo iné aj preto, že v rámci pomsty zo zosadenia poslal na smrť svojho zaťa, čo bolo pre rodinou posadnutých Talianov už príliš veľké sústo.
Koniec vojny, koniec Mussoliniho
Koniec vojny zastihol Mussoliniho na úteku. Mieril ku švajčiarskym hraniciam, pričom od neho postupne odpadával celý doprovod. Nakoniec pri ňom zostala len jeho milenka, vodič, pobočník a skupina nemeckých vojakov. Mussolini bol prezlečený za nemeckého vojaka, no pred 52. partizánskou brigádou „Luigi Clerici“ sa ukryť nedokázal. Jeho tvár bola natoľko známa, že mu nepomohla ani nemecká uniforma.
Walter Audisio, antifašistický bojovník a tiež komunista známy ako plukovník Valeria, dňa 28. apríla 1945 vtrhol do Mussoliniho izby a tvrdil, že chce jemu a jeho milenke pomôcť utiecť. Ťažko povedať, či mu to Mussolini veril, no každopádne nemal na výber. Spoločne teda odišli k vile Belmonte, kde vystúpili z auta a následne boli zastrelení.
Taká bola teda aspoň oficiálna (a najpravdepodobnejšia) talianska verzia. Po jeho konci vzniklo množstvo legiend a domnienok, medzi ktoré okrem iného patrila aj verzia, v ktorej Mussoliniho zastrelili členovia britskej rozviedky po tom, čo sa zmocnili kompromitujúcich dokumentov a zlata, ktoré pri sebe viezol. V inej verzii nebol Mussolini zastrelený, ale spolu s milenkou zomreli následkom brutálneho násilia.
Následný osud mŕtvol je dobre známy. Cestovali najprv do Azzony a 29. apríla 1945 boli spoločne s ďalšími fašistickými vodcami demonštratívne zavesený hlavou dole na nosníkoch zbombardovanej čerpacej stanice v Miláne, kde Nemci 10. augusta 1944 popravili pätnásť partizánov.
Bola to zahanbujúca smrť a verejné poníženie celého fašizmu. Dav mŕtvolu muža, ktorého dvadsať rokov zbožňoval, zhanobil a znetvoril.
