15. apríla 1947 vyniesol senát bratislavského Národného súdu rozsudok smrti nad bývalým prezidentom Slovenskej republiky a katolíckym kňazom Jozefom Tisom, za vlastizradu.
Tisova politická história
Tiso sa v politike pohyboval od roku 1925, kedy bol ešte poslancom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (slovenskej pravicovej strany). Neskôr v rokoch 1927-1929 zastával funkciu československého ministra zdravotníctva a telesnej výchovy.
V roku 1938, po smrti Andreja Hlinku, sa stal predsedom strany a tiež predsedom vlády autonómneho Slovenska. Do role prezidenta Slovenskej republiky-satelitného štátu nacistického Nemecka, bol menovaný 26. októbra 1939.
Po vnútropolitickom mocenskom zápase sa Tisovi 23. októbra podarilo oslabiť konkurenčné politické krídlo a nastoliť prezidentskú diktatúru. Od októbra 1942 do apríla 1945 mal Tiso oficiálny titul „Vodca a prezident.“
Jozef Tiso presadzoval autoritatívny a silno katolícky stavovský štát. Slovákov videl ako národ, ktorý sa má stať nositeľom čistého slovanstva pod vedením centrálnej politickej strany. Usiloval o vylúčenie židov z hospodárskeho a kultúrneho života a perzekúciu slovenských židov opakovane označil za „kresťanskú“.
Za jeho prezidentovania bolo v roku 1942 zo Slovenska deportovaných približne 58 0000 Židov do nemeckých koncentračných táborov.
Súdny proces
Proces s Tisom prebehol v justičnom paláci od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947. Bol obvinený z podielu na rozbití Československa, z likvidácie demokratických práv a slobôd na Slovensku a aktívneho vystúpenia proti SNP. Tiež bol obžalovaný za zavlečenie Slovenska do vojny proti Poľsku, SSSR, USA a Veľkej Británii a za aktívnu účasť na deportácii slovenských židov.
Tiso svoju obhajobu založil na teórii menšieho zla, pri ktorej sa snažil dokázať, že v daných podmienkach bola jeho politika pre slovenský národ optimálna a jediná možná. Jeho obhajoba však vôbec nepôsobila vierohodne a vlastnoručne podpísané dokumenty mu tiež nepomáhali.
Tiso neprejavil ani trochu ľútosti. Ba naopak prehlásil, že keby mal možnosť prežiť svoj život ešte raz, postupoval by rovnako. Niektorí historici hodnotia jeho postoj ako prípravu na rolu mučeníka slovenskej štátnosti.
Jozef Tiso po vynesení rozsudku smrti požiadal o udelenie milosti. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady sa k žiadosti vôbec nevyjadrilo a posunulo ju priamo ústrednej vláde v Prahe. Tá po štvorhodinovom jednaní rozhodla v pomere hlasov 17 proti 6 v jeho neprospech, základe čoho mu prezident Eduard Beneš milosť neudelil.
Tiso bol obesený ráno 18. apríla 1947 na nádvorí bratislavskej väznice.
