Už od 70. rokov 20. storočia presadzovali vedci reguláciu chlórfluórovaných uhľovodíkov – chemikálií nachádzajúcich sa v každodenných predmetoch, ako sú klimatizačné zariadenia a aerosólové spreje, kvôli ich nepriaznivým účinkom životné prostredie.
Neskôr, 16. mája 1985, vo vedeckom časopise Nature oznámili traja vedci z Britského antarktického prieskumu detekciu neobvykle nízkych hladín ozónu nad južným pólom. Ich objav, všeobecne známy ako Ozónová diera, sa stal hmatateľným príkladom schopnosti ľudstva poškodiť zemskú atmosféru, ako aj jedným z najslávnejších úspechov v histórii klimatického aktivizmu.
Prvé varovanie dostali ľudia ešte takmer pred 30 rokmi. Vtedy sa pod neho podpísalo približne 1200 vedcov. „Ak sa chceme vyhnúť obrovskému ľudskému utrpeniu, je nevyhnutné urobiť veľkú zmenu v našom spravovaní Zeme a v živote na nej,“ písali vedci vo varovaní z roku 1992.
Vedci varovali pred viacerými environmentálnymi problémami – znižovaním ozónovej vrstvy, znečisťovaním ovzdušia a vody, kolapsom rybolovu a stratou produktivity pôdy, pred odlesňovaním, vymieraním druhov a katastrofickou zmenou klímy.
V novom varovaní vedci priznali, že ľudstvo pri riešení väčšiny týchto problémov zlyhalo. Najkatastrofálnejšie sú na tom podľa ich slov klimatické zmeny, odlesňovanie a zvýšená produkcia mäsa. Autori píšu:
„Okrem toho sme spustili hromAdné vymieranie, šieste za zhruba 540 miliónov rokov, ktoré môže do konca tohto storočia zničiť alebo poslať na cestu zániku mnohé súčasné formy života.“
Ako ozónovú dieru označujeme rozsiahlu oblasť s poklesom ozónu pod 220 Dobsonových
jednotiek. V posledných rokoch boli v centrálnej oblasti nad južným pólom namerané minimá okolo 100 Dobsonových jednotiek.
Pri porovnávaní veľkosti ozónovej diery v jednotlivých rokoch hodnotíme spravidla veľkosť zasiahnutej oblasti, dĺžku trvania, hĺbku poklesu a celkový deficit ozónu počas jej trvania. Je známe, že celkové množstvo ozónu s výnimkou tropického pásma pokleslo na celej zemeguli. Špecifické meteorologické podmienky počas polárnej noci nad Antarktídou (stabilný polárny stratosférický vír a nízke teploty) a prítomnosť látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu však vytvárajú počas jarných mesiacov predpoklad pre masívne spustenie deštrukčných fotochemických reakcií.
Aj pred objavením ozónovej diery rozdiely vo fyzikálnych vlastnostiach atmosféry nad Antarktídou a Arktídou boli príčinou, že v jarných mesiacoch bolo nad Antarktídou o 30 až 40 % ozónu menej ako v odpovedajúcich zemepisných šírkach na severnej pologuli. Dramatický pokles však nastal až keď sa do stratosféry dostali vo väčšom množstve látky poškodzujúce ozónovú vrstvu Zeme.
Atmosféru nad Antarktídou môžeme považovať za obrovské prírodné laboratórium, v ktorom očakávame i potvrdenie nezvratnosti procesu regenerácie ozónovej vrstvy Zeme.
