V roku 1943 sa začal písať príbeh LSD – príbeh nemenej pestrý, než účinky tejto látky. Zrodil sa náhodou v laboratóriu švajčiarskeho chemika Alberta Hofmanna, ktorý si pred cestou z práce olízol prsty a na bicykli potom prežil prvý nevyžiadaný „trip“. Z LSD, dyethylamidu kyseliny lyregrovej, sa po vojne stal hit psychiatrického výzkumu. Účinky tejto látky sa najprv skúmali ako obdoba schizofrenických prežitkov a neskôr sa začala droga využívať ako experimentálna terapia pre široké spektrum problémov od alkoholizmu až po depresie.
Albert Hofmann
Albert Hofmann Začal študovať liečivú rastlinu cibuľu morskú a hubový námeľ ako časť programu na očistenie a syntézu aktívnych zložiek na farmaceutické použitie, kde jeho hlavným podielom bolo objasniť chemickú štruktúru obyčajného jadra glykozidov cibule morskej.
V roku 1938 predviedol syntézu LSD-25, pričom hlavným cieľom syntézy bolo vyrobiť stimulant dýchacieho a obehového systému. Päť rokov sa o zlúčeninu nikto nezaujímal, až 16. apríla 1943, kedy sa Hofmann rozhodol pozrieť na ňu znova. Keď znova robil syntézu LSD, omylom sa mu absorbovalo trochu LSD cez prsty a náhodou objavil jej silné efekty. O tri dni neskôr, 19. apríla, Hofmann vedome užil 250 mikrogramov LSD. Pokračovalo to sériou experimentov, ktoré Hofmann prevádzal na sebe a na svojich kolegoch. Ako prvý napísal o týchto experimentoch 19. apríla 1943 a v jeho poznatku stálo, že zažil javy, do ktorých možno zaradiť „značnú nesústredenosť kombinovanú s ľahkým závratom“ a „extrémne stimulovanú predstavivosť“.
Po ére hippies však bola látka zakázaná. Výskum a liečba prebiehali tajne v okruhu zasvätených ľudí a pod hrozbou vysokých sankcií. V poslednej dobe však rada významných svetových pracovísk opäť skúma, aký potenciál pre ľudský mozog sa skrýva v látkach, ako je LSD, psilocybín či MDMA. Obnovený výskum dokazuje, že mnoho ľuďom s duševnými poruchami – depresiami, traumami a závislosťami – môžu psychadelické drogy prepkvapujúco pomôcť. Výskum zároveň tiež osvetľuje, ako ľudská myseľ vôbec funguje.
