V polovici apríla roku 1943 bolo v Katynskom lese blízko Smolenska objavených niekoľko masových hrobov, v ktorých ležali 4,5 tisíca popravených poľských dôstojníkov. Vyšla tak na svetlo sveta pravda o jednom z najväčších vojnových zločinov v novodobých dejinách. Problémom bolo, že nikto nevedel, kto má tento masaker na svedomí.
Medzi obeťami boli nielen aktívni vojaci a policajti, ale aj lekári, univerzitní profesori, vedci, umelci a spisovatelia, ktorí boli mobilizovaní v septembri 1939. Nemecko, ktoré na tento objav prišlo, si ho samozrejme nenechalo pre seba a propagandisticky ho využilo. Celá svetová verejnosť, vrátane poľskej exilovej vlády v Londýne, sa týmto šokujúcim spôsobom dozvedela, kam sa stratili tisícky dôstojníkov zajatých Červenou armádou, pohrešovaných od roku 1940.
Predohra masakru
V čase, keď sa Poľsko bránilo proti útoku Nemecka, začali Sovieti 17. septembra s obsadzovaním jeho východných území, podľa tajných dodatkov paktu Ribbentrop-Molotov. Počas potláčania posledného poľského odporu sa do ruského zajatia dostalo asi 250 000 Poliakov, ktorí boli deportovaní na územie Sovietskeho zväzu.
Väčšina z týchto zajatcov bola neskôr prepustená, ale mnoho prominentných príslušníkov poľskej armády a policajného zboru zostalo uväznených v táboroch v Starobieľsku, Kozeľsku a Ostaškove a ďalšie tisíce poľských civilistov bolo väznených v iných táboroch na území ZSSR. Zajatci boli spočiatku vystavení sovietskej propagande, ktorá sa ich mesiace snažila prednáškami, diskusiami a propagačnými akciami prevychovať a nadchnúť pre sovietsky systém. Časť z nich sa však odmietala sovietskej „prevýchove“ podriadiť. Práve tieto osoby, ktoré odmietali spoluprácu so sovietskymi inštitúciami boli považované pre ZSSR za potenciálne nebezpečné.
Stalin neplánoval Poliakov vôbec prepustiť. V súlade s jeho predošlou politikou, ktorú aplikoval na konci 30. rokov počas veľkého teroru bolo možné očakávať, že nebezpečný poľský dôstojnícky zbor zlikviduje. Očakával totiž, že sa veľká časť zajatých dôstojníkov sa po prepustení zapojí do podzemného hnutia a bude vyvíjať protisovietsku činnosť.
Väčšina zajatých však odmietla spoluprácu a prejavila odpor ku komunizmu. Boli klasifikovaní ako nepriatelia ľudua Ústredný výbor komunistickej strany ZSSR na čele so Stalinom 5. marca 1940 rozhodol o ich poprave zastrelením.
Sovietsky zväz priznal zodpovednosť až 13. apríla 1990, kedy Gorbačov povedal, že ide o najväčší zločin stalinizmu.